Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Prenasledovanie v prvých storočiach

/ /


1 2 3 4 5

slovenský jazyk 7 strán (4167 slov) Čítané 5441 krát Hodnotené 279-krát


Ježiš Kristus názorne predstavil svojim učeníkom, čo sa stane s Jeruzalemom, a naznačil spôsob svojho druhého príchodu. Prozreteľne predpovedal aj to, čo čaká jeho nasledovníkov po jeho odchode dotiaľ, kým sa v moci a sláve nevráti, aby ich vyslobodil. Spasiteľ videl z Olivového vrchu aj búrlivé udalosti, ktoré zastihnú apoštolskú cirkev. Pri pohľade do ďalekej budúcnosti zahliadol prudké, ničivé zvraty, ktorých svedkami budú jeho nasledovníci v ďalších storočiach duchovného temna a prenasledovania.

Niekoľkými desivými výrokmi predpovedal údel, ktorý Božej cirkvi pripravia mocní tohto sveta (Mat 24,9.21.22). Kristovi nasledovníci budú musieť prejsť podobnou cestou pokorenia, potupy a útrap, akou šiel ich Pán. Odpor ľudí voči Spasiteľovi sveta sa prejaví aj voči tým, ktorí uveria v jeho meno. Dejiny prvokresťanskej cirkvi sú svedectvom naplnenia Spasiteľových slov. Pozemské i pekelné mocnosti sa spolčili proti Kristovi a budú bojovať proti jeho nasledovníkom. Keďže pohania pochopili, že šírenie evanjelia ich pripraví o chrámy a oltáre, rozhodli sa spoločným úsilím zničiť kresťanstvo.

Kresťanov začali prenasledovať, pripravili ich o majetok a domov. Kresťania podstúpili „veľký boj v utrpeniach“ (Žid 10,32). (39) „Zakúsili výsmech a bičovanie, ba i okovy, aj väzenia“ (Žid 11,36). Mnohí spečatili svoje svedectvo vlastnou krvou. Nemilosrdne boli zabíjaní ľudia vznešení i otroci, bohatí i chudobní, vzdelaní i jednoduchí. Kruté prenasledovanie, ktoré sa začalo za cisára Nera, približne v čase mučeníckej smrti apoštola Pavla, pretrvávalo viac-menej aj v ďalších storočiach. Kresťania boli bezdôvodne obviňovaní z najstrašnejších zločinov. Pohania ich osočovali a označovali za pôvodcov každej pohromy – hladu, moru, ba aj zemetrasenia.

V ovzduší všeobecného podozrievania a nenávisti voči nim sa vždy našlo dosť udavačov, čo kvôli zisku ochotne zrádzali nevinných. Kresťanov odsudzovali ako buričov proti ríši, ako nepriateľov náboženstva a ľudí škodiacich spoločnosti. Mnohí z nich boli v amfiteátroch hádzaní dravej zveri alebo zaživa upálení. Iní boli ukrižovaní alebo zašití do zvieracích koží a v aréne predhodení zúrivým psom. Ich mučenícka smrť bývala často hlavným bodom zábavy.

Zhromaždené davy sa (30) zabávali pri pohľade na ich smrteľný boj a sprevádzali ho smiechom a potleskom. Vrchnosť prenasledovala Kristových nasledovníkov ako divú zver, nech sa skrývali kdekoľvek. Boli nútení hľadať skrýšu na pustých, nehostinných miestach. „Trpeli núdzu, útlaky, príkoria. Tí, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púštiach a po horách, po jaskyniach a roklinách zeme“ (Žid 11,37.38).

Tisíce kresťanov našlo útulok v katakombách. Pod povrchom pahorkov a vrchov za hradbami Ríma sa skrývali dlhé chodby. Temná a spletitá sieť týchto podzemných chodieb merala niekoľko kilometrov. V týchto úkrytoch pochovávali Kristovi nasledovníci svojich mŕtvych a tu nachádzali aj útočisko pred podozrievaním a prenasledovaním. Keď Darca života zobudí k večnému životu všetkých bojovníkov v „dobrom boji viery“, mnohí mučeníci pre vieru v Ježiša Krista vyjdú práve z týchto temných jaskýň.

(40) Kristovi svedkovia si aj v časoch najkrutejšieho prenasledovania zachovali čistú vieru. Hoci ich prenasledovanie pripravilo aj o to posledné pohodlie, ba zbavilo aj lúčov slnka, takže museli žiť v temnom, no predsa len útulnom náručí zeme, nereptali. Vzájomne sa povzbudzovali slovami viery, trpezlivosti a nádeje. To im pomáhalo ľahšie znášať útrapy a prenasledovanie. Pokušenie sľubného pohodlia ich nezlákalo, aby sa zriekli viery v Ježiša Krista. Skúšky a prenasledovanie pokladali len za stupne k pokoju a ku konečnej odmene.

Tak ako Boží služobníci v predošlých dobách aj títo ich nasledovníci „boli mučení a neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie vzkriesenie“ (Žid 11,35). Pamätali na slová svojho Pána, aby sa v prípade, že budú preňho prenasledovaní, radovali, pretože v nebi ich čaká veľká odmena; pred nimi boli totiž podobne prenasledovaní aj Boží proroci. Tešili sa, pretože utrpenie pre pravdu si pokladali za veľkú česť. Ich oslavné piesne leteli do neba ešte aj spomedzi šľahajúcich plameňov.

Hľadeli k nebu a vierou videli Ježiša Krista i jeho anjelov, ako ich z nebeských výšin s hlbokým záujmom pozorujú a hodnotia ich vytrvalosť. Od Božieho trónu počuli slová: „Buď verný až do smrti, a dám ti veniec života!“ (Zj 2,10). Satanovo úsilie zničiť Kristovu cirkev násilím bolo márne. Veľký spor, v ktorom Kristovi učeníci položili svoj život, sa smrťou týchto verných svedkov viery neskončil. Smrť spečatila ich víťazstvo. Robotníci síce padli, ale Božie dielo pokračovalo ďalej. Evanjelium sa šírilo a jeho vyznávačov pribúdalo.

Radostná zvesť sa dostala aj ta, kam nemohli doletieť ani rímske orly. Pohanským vládcom, ktorí (31) vytrvalo pokračovali v prenasledovaní, istý kresťan oznámil: „Môžete nás zabíjať, mučiť, odsudzovať..., vaša nespravodlivosť je dôkazom, že sme nevinní... (41) Nepomôže vám ani vaša krutosť.“ Tým dávali príklad ďalším k podobnej vytrvalosti. „Čím viac nás kosíte, tým viac nás pribúda; krv kresťanov je sejba“ (Tertullian, Apologeticum, kap. 50).

Tisíce kresťanov bolo uväznených a zabitých, no k cirkvi sa pripojili ďalší, ktorí sa postavili na miesta padlých. Mučeníci pre vieru patria Kristovi a on ich pokladá za víťazov. Bojovali „dobrý boj viery“ a čaká ich „veniec slávy“, ktorý im dá Ježiš Kristus pri svojom druhom príchode. Utrpenie ich vzájomne zbližovalo a spájalo s ich Vykupiteľom. Ich životný príklad a svedectvo ich smrti zostali trvalým dôkazom pravdy. Ľudia sa vymaňovali zo satanovej moci a nastupovali pod Kristovu zástavu aj tam, kde sa to dalo najmenej očakávať.

Satan sa v záujme účinnejšieho boja proti Božej moci rozhodol vztýčiť svoju zástavu priamo vo vnútri kresťanskej cirkvi. Ak sa mu podarí Kristových stúpencov oklamať a zviesť k tomu, aby sa Bohu znepáčili, potom určite ochabnú, stratia odhodlanie a vytrvalosť a ľahko sa stanú jeho korisťou. Odveký nepriateľ chcel podvodne získať to, čo nemohol docieliť násilím. Namiesto skončeného prenasledovania prišlo diabolské pokušenie dočasného blahobytu a svetských pôct. Pohania mali možnosť prijať kresťanskú vieru aj napriek tomu, že nechceli uznať niektoré podstatné zásady kresťanstva.

Vyznávali, že Ježiša Krista prijali ako Božieho Syna, že uverili v jeho smrť a zmŕtvychvstanie, no neboli presvedčení o svojej hriešnosti, takže necítili potrebu zmeny srdca ani ochotu kajať sa. Urobili síce určité ústupky, no kvôli jednote na spoločnom základe viery v Ježiša Krista požadovali niektoré ústupky aj od kresťanov. Cirkvi hrozilo veľké nebezpečenstvo. V porovnaní s tým sa žalárovanie, týranie, upaľovanie a zabíjanie kresťanov zdali byť požehnaním.

Niektorí kresťania zdôvodňovali svoj neoblomný postoj tým, že nemôžu urobiť nijaký ústupok. (42) Iní prejavili súhlas s úpravou, ba aj s odstránením niektorých bodov viery a ochotne sa spojili s tými, ktorí kresťanstvo prijali len povrchne. Nazdávali sa totiž, že len takto sa im podarí priviesť pohanov k úplnému obráteniu. Verní nasledovníci Krista prežívali veľký zármutok a úzkosť. Pod plášťom predstieraného kresťanstva sa skrýval satanov zámer votrieť sa do cirkvi, kresťanom rozvracať vieru a odvádzať ich od pravdy. (32) Väčšina kresťanov sa nakoniec rozhodla zľaviť zo svojich zásad. Kresťanstvo teda pozvoľna dostávalo znaky pohanstva.

Uctievači modiel síce tvrdili, že prijali kresťanstvo a vstúpili do cirkvi, no v skutočnosti ďalej zostávali v otroctve pohanského modlárstva. Keď začali uctievať obraz Ježiša Krista, Márie a svätých, šlo len o zámenu uctievania osôb za uctievanie predmetov. Tak sa do cirkvi dostal zhubný kvas modlárstva s účinným rozkladným vplyvom. Kresťanskú vieru a bohoslužbu prenikli falošné náuky, poverčivé úkony a modlárske obrady. Zjednotením nasledovníkov Krista s modlármi sa kresťanstvo znehodnotilo a cirkev stratila svoju čistotu a silu.

Niektorých kresťanov však tieto zhubné vplyvy nezviedli. Zostali verní Pôvodcovi pravdy a uctievali len pravého Boha. V spoločenstve vyznávačov Ježiša Krista boli vždy dve skupiny. Jednu tvorili tí, čo skúmali Spasiteľov život, zbavovali sa svojich nedostatkov a chceli napodobňovať svoj Vzor. Do druhej skupiny patrili tí, čo odmietali aj tie najzákladnejšie z praktických právd, ktoré odhaľovali ich chyby. Ani v najlepších časoch neboli v cirkvi len tí praví, čistí a úprimní členovia. Podľa Spasiteľových slov nemajú byť do cirkvi prijímaní tí, čo vedome zotrvávajú v hriechu.

Pán však neodmietal spoluprácu s tými, ktorí mali svoje povahové nedostatky. Požehnaným vplyvom svojho učenia a príkladu im dal príležitosť poznať a zbaviť sa svojich nedostatkov. Medzi jeho dvanástich učeníkov sa dostal aj zradca. (43) Ježiš prijal Judáša nie preto, že mal povahové nedostatky, ale napriek tomu, že ich mal. Medzi učeníkmi mohol pod vplyvom Pánovho učenia a príkladu poznať kresťanský charakter, pochopiť svoje chyby, kajať sa a mocou Božej milosti, ktorá vedie k „poslušnosti pravde“ získať nové srdce. Judášovi však nešlo o svetlo, ktoré ho tak milostivo osvecovalo.

Zhovievavosťou voči vlastným hriechom povoľoval satanovmu pokušeniu. Nakoniec ho premohli ničivé sklony jeho povahy. Podliehal moci temna a neznášal napomínanie. Pozvoľna dozrieval k svojmu najohavnejšiemu zločinu, k zrade svojho Pána. Podobne sa správajú všetci, ktorí sa k zbožnosti hlásia len ústne, no so záľubou páchajú zlo. Títo vyznávači nenávidia všetkých, ktorí ich znepokojujú tým, že im varovne pripomínajú ich hriešnosť. Pri najbližšej vhodnej príležitosti ako Judáš zradia tých, ktorí im v záujme ich vlastného blaha niečo vytkli.

Apoštolovia sa v cirkvi stretávali aj s tými, čo sa ústami k zbožnosti síce hlásili, ale tajne páchali zlo. Ananiáš a Zafíra konali podvodne, keď predstierali, že Bohu odovzdávajú všetko, a pritom si časť toho sebecky ponechali. Skutočnú povahu týchto pokrytcov (33) zjavil Duch pravdy a Boží súd odstránil z cirkvi túto poškvrnu na jej čistote. To bol zrejmý dôkaz, že v cirkvi pôsobí Kristov Duch, ktorý odhaľuje skutočnosť. Ten vyľakal všetkých pokrytcov a páchateľov zla. Podobní ľudia nemohli dlho zostať v spoločnosti tých, čo svojím správaním a postojmi trvalo predstavovali Pána Ježiša.

V čase skúšok a prenasledovania cirkvi sa Kristovými nasledovníkmi stali len tí, ktorí kvôli pravde ochotne opustili všetko. Cirkev počas prenasledovania zostala pomerne čistá. Len čo sa však príkorie skončilo, pristupovali k cirkvi aj ľudia nie celkom obrátení a Bohu odovzdaní. Satanovi sa tým naskytla možnosť, aby sa v cirkvi udomácnil. (44) Keďže Pán svetla sa nemôže zjednotiť s kniežaťom temnoty, nemôžu sa zjednocovať ani ich nasledovníci. Len čo sa kresťania rozhodli prijať medzi seba poloobrátených pohanov, vykročili na cestu, ktorá ich stále ďalej odvádzala od pravdy.

Satan jasal, že úspešne zviedol toľkých Kristových nasledovníkov. Preto sa sústredil na poloobrátených a navádzal ich, aby začali prenasledovať tých, ktorí zostali Bohu verní. Nikto tak účinne neporážal kresťanstvo ako ľudia, ktorí ho predtým obhajovali. Odpadlí kresťania spolu s polopohanskými spojencami upriamili svoj útok na tie najdôležitejšie prvky Kristovho učenia. Verní kresťania museli podstúpiť zúfalý boj a neochvejne odolávať všetkým zvodom a ohavnostiam, ktoré sa v kňazskom rúchu vkrádali do cirkvi.

Písmo sväté prestávalo byť jediným meradlom viery. Za blud sa pokladalo učenie o náboženskej slobode, a tí, čo sa k nemu hlásili, stali sa terčom nenávisti a prenasledovania. Po dlhom odstupe času a po prudkých sporoch sa malá skupina verných rozhodla prerušiť akékoľvek styky s odpadlou cirkvou, kým sa nezriekne bludov a modlárstva. Úprimní veriaci pokladali rozchod za nevyhnutný, ak mali aj naďalej poslúchať Božie slovo. Neodvažovali sa prehliadať bludy, ktoré ohrozovali ich spásu, a tým dávať príklad, ktorý by podkopával aj vieru ich detí a vnukov.

Kvôli pokoju a jednote by radi ustúpili v tom, čo by neoslabovalo ich vernosť Bohu. Pochopili však, že záchrana jednoty a pokoja obetovaním zásad by bola príliš drahá. Ak by sa jednota mala zachovať len ústupkami na úkor pravdy a spravodlivosti, potom je lepší rozchod, v krajnom prípade i boj. (45) Cirkvi i svetu by prospelo, keby v srdci tých, čo sa hlásia k Bohu, ožili zásady, ktorých sa kedysi pridŕžali Kristovi verní nasledovníci. Dnešná ľahostajnosť voči základným bodom kresťanského učenia zaráža.

Šíri sa mienka, že na učení vlastne ani nezáleží. Tento úpadok však pomáha satanovým stúpencom, a preto tisíce ľudí, čo (34) sa dnes hlásia ku kresťanstvu, ochotne prijíma falošné učenie a osudné bludy, ktorým verní kresťania minulých storočí odolávali, ktoré odhaľovali a proti ktorým s nasadením vlastného života bojovali. Prví kresťania boli naozaj zvláštni ľudia. Ich príkladné správanie a neochvejná viera boli trvalou výčitkou, ktorá znepokojovala hriešnikov. Hoci Kristových nasledovníkov bolo spočiatku málo a nemali bohatstvo, postavenie, ani čestné tituly, predsa sa stali postrachom páchateľov zla všade, kde ľudia poznali ich učenie a povahu.

Preto ich zlomyseľníci nenávideli, tak ako Ábela nenávidel jeho bezbožný brat Kain. Z rovnakého dôvodu, z akého Kain zabil Ábela, Kristových nasledovníkov zabíjali tí, čo zavrhli pôsobenie Ducha Svätého. Z rovnakého dôvodu aj Židia zavrhli a ukrižovali Krista – jeho čistota a svätá povaha boli stálou výčitkou ich sebectva a skazenosti. Od čias Ježiša Krista až dodnes vyvolávali verní Kristovi nasledovníci nenávisť a odpor tých, ktorí si obľúbili hriešny spôsob života.

Ako teda možno evanjelium nazývať posolstvom mieru? Keď prorok Izaiáš predpovedal narodenie Mesiáša, nazval ho „Kniežaťom pokoja“. Keď anjeli zvestovali pastierom, že sa narodil Kristus, nad betlehemskými pahorkami spievali: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Luk 2,14). Uvedené prorocké výroky sa na prvý pohľad podstatne líšia od slov samého Krista: „Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem. Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč“ (Mat 10,34). (46) Správne pochopené oba tieto výroky sú však v úplnom súlade.

Evanjelium je posolstvom pokoja. Kresťanstvo je určitý systém, ktorý mohol celému svetu priniesť pokoj, súlad a šťastie, keby ho boli ľudia prijali a podľa neho žili. Kristovo náboženstvo spája do úzkeho bratského zväzku všetkých, ktorí ho prijmú. Ježišovým poslaním bolo zmieriť človeka s Bohom, a tým aj ľudí navzájom. Satan, hlavný nepriateľ Ježiša Krista, však ovláda takmer celý svet. Ľudia odmietajú evanjelium, pretože im predkladá celkom odlišné zásady života, než na aké sú zvyknutí a ktoré im lahodia.

Nenávidia čistotu, lebo odhaľuje a odsudzuje ich hriechy; prenasledujú a zabíjajú tých, ktorí ich upozorňujú na spravodlivé a sväté požiadavky Božieho slova. Evanjelium sa nazýva mečom v tom zmysle, že zvestovaná pravda vyvoláva nenávisť a odpor. Keďže Božia nevyspytateľná prozreteľnosť dovoľuje, aby nespravodliví prenasledovali spravodlivých, ľudia slabej viery bývajú často na rozpakoch. Podaktorí z nich strácajú dokonca dôveru v Boha, keď vidia, ako sa bezstarostným ľuďom v živote darí a okrem toho (35) smú sužovať a trýzniť tých najlepších a najčistejších.

Pýtajú sa, ako je možné, že spravodlivý, milosrdný a všemohúci Boh takú nespravodlivosť a tyraniu vôbec trpí? Nemáme právo klásť také otázky. Boh svoju lásku dostatočne prejavil. Nemáme právo pochybovať o jeho dobrote len preto, že nevieme pochopiť cesty jeho prozreteľnosti. Keďže Spasiteľ predvídal, aké pochybnosti budú jeho učeníkov v čase skúšok a neistoty tiesniť, povedal im: „Spomeňte si na slová, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Ján 15,20). Ježiš pre nás vytrpel od bezbožných ľudí viac, než koľko môže vytrpieť ktokoľvek z jeho nasledovníkov.

Ľudia povolaní nato, aby znášali prenasledovanie a muky, idú len cestou drahého Božieho Syna. (47) „Pán nemešká so svojím zasľúbením“ (2 Pet 3,9), nezabúda na svoje deti a nezanedbáva ich, ale dopúšťa, aby zlí ľudia odhalili svoju pravú povahu, aby nikto z tých, čo chcú žiť podľa Božej vôle, nebol životom bezbožných ľudí zvedený. Rovnako však platí aj to, že spravodliví sa dostávajú do vyhne utrpenia preto, aby boli v skúškach očistení, aby svojím príkladom presvedčili iných o skutočnej viere a zbožnosti a aby ich dôsledný život bol napomenutím pre bezbožných a neveriacich. Boh dovoľuje, aby sa zlým ľuďom darilo a aby vyjavili svoje nepriateľské zmýšľanie voči nemu preto, aby po naplnení miery svojej neprávosti mohli všetci ľudia vidieť Božiu spravodlivosť a milosť aj v tom, keď jeho odporcovia nakoniec zahynú.

Rýchlo sa blíži deň Božej odplaty, keď všetci priestupníci jeho zákona a utláčatelia jeho ľudu dostanú spravodlivú odplatu za svoje skutky. Boh vtedy potresce každý prejav krutosti a nespravodlivosti voči jeho verným, akoby bol spáchaný proti samému Kristovi. Do pozornosti dnešných cirkví patrí aj ďalšia otázka. Apoštol Pavol napísal, že „všetci, ktorí chcú žiť pobožne v Kristu Ježišovi, budú prenasledovaní“ (2 Tim 3,12). Prečo sa potom zdá, akoby prenasledovanie do značnej miery prestalo? Jedinou odpoveďou je to, že cirkvi sa prispôsobili svetu do tej miery, že už nevzbudzujú u neveriacich odpor.

Náboženstvo dneška nevykazuje čistotu a svätosť, ktorou sa vyznačovala kresťanská viera v dobe Ježiša Krista a apoštolov. Je to následok kompromisov s hriechom, ľahostajnosti voči pravdám zjaveným v Božom slove, ako aj následok ochabnutia úprimnej zbožnosti medzi kresťanmi. Preto je dnes kresťanstvo na svete také populárne. Keby ožila úprimná viera a duchovná sila prvotnej cirkvi, ožil by aj odpor a Boží ľud by sa znova ocitol v paľbe prenasledovania. (36) (48)

Kľúčové slová (skús tiež tieto kľúčové slová)


prenasledovanie

Podobné referáty


Názov Kategória Dátum Rozsah Škola Hodnotenie
Prvotná cirkev a jej mučeníciSvetové dejiny17.7.20083 strany

1 2 3 4 5

Diskusia (0 príspevkov)


pridaj príspevok