Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Kánon Nového Zákona - dejiny kánonu

/ /


1 2 3 4 5

slovenský jazyk 16 strán (10724 slov) Čítané 13621 krát Hodnotené 580-krát


I. diel
Kánon Nového Zákona
Dejiny kánonu

(Pramene k dejinám kánonu NZ; rozličné staré zoznamy kníh; uznesenia cirkevných synôd; biblické rukopisy; spisy Otcov)

1.1. Rozhodnutia Cirkvi o kánone na Tridentskom a I. Vatikánskom koncile

Výraz „kánon“ (z gréc.„hó kanón“) znamená palica, miera, norma. (Porov.: 2Kor 10,13.15; Gal 6,16).
8.apríla 1546 schválil koncil Tridentský dekrét „De canonicis Scripturis“ - 27 kníh NZ (zoznam kníh súhlasí so zoznamom, ktorý obsahuje dekrét „...pro Jacobitis“ koncilov vo Florencii a bula „Cantate Domino“ (Podstatné znenie Tridentského koncilu: „Si quis autem libros ipsos integros cum omnibus suis partibus, prout in Ecclesi catholica legi consueverunt et in veteri vulgata Latina editione habentur, pro sacris et canonicis non susceperit... A.S.“)
(Vid. 2.4.4)
To isté opakuje I. Vatikánsky Koncil v „Constitutio dogmatica de fide de catholika“ (3. sedenie, 24.4.1870). (Znenie: „Eos vero Ecclesia ro sacris et ...“)
Tieto rozhodnutia majú charakter neomylného učenia a majú záväzný charakter.

1.2. Počiatky zostavovania kánonu (prvotná cirkev)

Od počiatku svojej existencie mala Cirkev vo veľkej úcte kánon kníh SZ, ktoré Ježiš Kristus i Židia poznali ako Božie slovo (porov.: Gn 1,27;2,24 + Mk 10,6; Ex 3,26 + Mk 12,26; Ž 110,1 + Mk 12,36), a taktiež ich od počiatku považovala za sväté, Božie slovo. Idea a pôvod považovať knihu za svätú nie je pôvodnou myšlienkou Cirkvi. Túto myšlienku prijala Cirkev od Izraelitou.
Pre poslucháčov, učeníkov aj samotného Ježiša bol „zákon“ (Mt 5,18; 12,5; Lk 10,26), „zákon a proroci“ (Mt 5,17; 7,12), „zákon, proroci a žalmy“ (Lk 24,44), t.j. celý SZ, t.j. „Písmo“ (Mk 12,10; Lk 4,21; Jn 10,35) smerodajnou autoritou pre svoj božský pôvod (tzv. inšpirácia). (Porov.: Mt 22,43; Sk 1,6; 2Tim 3,16) a (2Pt 1,20).
Ale Cirkev tiež rozlišovala (spolu s Ježišom), čo je v SZ slovom Božím a večnou, nemennou pravdou, a tým, čo má len časný, dobový charakter (napr. Mk 10,2; porovnaj tiež antitézy kázni na vrchu: Mt 5,21- 48; 5,17; Lk 4,16; 24,24-27;44- 46; Jn 5,39; Rim 10,4; 2Kor 3,6;15-17; 1Kor 10,11; Sk 17,2; 2Tim 3,15-16; Heb 10,1). Kánon SZ nebol v Kristovej dobe všade rovnaký: Palestínsky Židia mali 22 kníh SZ; v gréckej diaspóre bol rozsah širší.
Existencia zbierky kníh SZ, ktorú mala Prvotná Cirkev najskôr, viedla analogicky k tvorbe zbierky kníh NZ.

Ježišovo evanjelium bolo šírené ústnym hlásaním. Apoštoli taktiež väčšinou iba kázali a sv. Pavol, ktorý celkovo najviac písal, považoval svoje listy len za doplnenie ústneho kázania, boli to skôr príležitostné spisy. Keďže knihy NZ vznikali v rôznych dobách a písali ich rôzni autori pre rôznych čitateľov, mali na počiatku svojej existencie individuálnu formu a až behom času sa začali tvoriť menšie zbierky až do vzniku kánonu novozákonných kníh. Môžeme teda hovoriť o histórii kánonu NZ.
Kanonicita knihy je postavená na jej inšpirovanosti : inšpirovanou je kniha od svojho vzniku, ale kánonickou sa stáva, keď ju Cirkev uzná za inšpirovanú. Kanonizácia jednotlivých kníh NZ preto spadá do rôznych období. Úlohou histórie kánonu je určiť, ako tento proces prebiehal.

1.2.1 Autority prvotnej Cirkvi

Najvyššou autoritou pri dôkazoch a kázňach apoštolov bolo zjavenie SZ a Ježišova náuka, ktorý bol pre nich „Kyrios“ – „Pán“. Kristove slová mali pre apoštolov a veriacich takú istú autoritu ako starozákonné slovo Božie, dokonca ešte väčšiu (porov.: Mt 5,31-38). Toto hodnotenie slov Pána nebolo závislé na tom, či Ježišove slová boli zaznamenané písomne, alebo kolovali ústne. Pánove slová boli pre nich najväčšiu autoritou (1Sol 4,15; 1Kor 7,10; 14,37). Ježišove slová boli prijímané ako slová Božie a jeho príkazy ako Božie príkazy (porov.: Jn 14,1.10.21.24.26) a týmto uznaním Ježišovej autority bola pripravená cesta k formovaniu nového kánonu kníh Svätého Písma – novozákonného kánonu.

Netreba zdôrazňovať, že Ježišove slová mali väčšiu autoritu ako slová niektorého apoštola. Preto napríklad Pavol rozlišuje svoje vlastné rozhodnutia od vôle Pána (1Kor 7,12.25.35). Zároveň však bola autorita apoštolov Ježiša Krista väčšia než autorita kohokoľvek iného. Pavlove listy dosvedčujú (napr. Gal 1,8-12), ako bol apoštol preniknutý týmto presvedčením a ako k tomuto presvedčeniu viedol svoje cirkvi. Jasné vedomie vedenia Duchom Svätým je zrejmé (porov. 1Kor 2,4.13; Sk 15,28 a i.). Apoštoli sú „základom“ Cirkvi, ktorej uholným kameňom je Kristus (Ef 2,20; Zjv 21,14). Opäť nebolo rozhodujúce, či ich slová boli ústnym kázaním, alebo písaným slovom. Listy apoštolov mali tú istú autoritu ako ich kázanie a tá bola vysoká. Ich listy neboli považované za súkromné zjavenia, ale mali charakter oficiálneho vyjadrenia, boli čítané pri bohoslužbe podobne ako knihy SZ a tak, ako sa hľadelo na starozákonných prorokov, ako na „hypo pnéumatos hagiu feromenoi“ (preklad 2Pt 1,21), boli aj apoštoli považovaný za „nástroj Ducha Svätého“ a ich spisy boli považované za „písmo vdýchnuté Bohom“ („grafé theopneustos“ porov. 2Tim 3,16). Z tohto dôvodu boli ich spisy nadradené nad ostatné starokresťanské písomné pamiatky a boli „kanonizované“.
Najmä po smrti apoštolov boli ich diela ešte vo väčšej vážnosti, pretože v nich zaznieval autentický hlas tých, ktorí boli s Pánom. Ich spisy boli opisované, cirkevné obce si ich navzájom vymieňali, a tak vznikali zbierky posvätných kníh NZ.
Už sv. Peter mal zbierku Pavlových listov, odvoláva sa na ne (porov. 2Pt 3,15) a varuje pred tými, ktorí ich vo svojej nevedomosti a nezakorenenosti vo viere, prekrúcajú, podobne ako to robia „s Písmom celkovo“ („ostatným Písmom“- „tás loipás gráfas“; porov. 2 Pt 3,16) a stavajú ho do jednej roviny s ostatným Písmom. (Aj Jánovo Evanjelium predpokladá znalosť synoptických evanjelií). Nijako neprekvapuje, že v celej cirkvi, ihneď od počiatku nebola úplná zhoda o všetkých knihách NZ. (Knihy svätopiscov neboli poslané hneď celej Cirkvi a všetky knihy neboli všade známe ihneď od počiatku.)
K zbieraniu jednotlivých kníh NZ dochádza na konci apoštolskej doby, avšak nie so zámerom vytvoriť celý dnešný NZ. V rôznych dobách sa vytvorili tri samostatné skupiny:
zbierka Pavlových listov (vznikla najskôr);
zierka evanjelií (neskôr);
zbierka katolíckych listov (nakoniec).
Tieto spisy mali potom tú istú autoritu ako zbierka kníh SZ: na počiatku 3. stor. bol kánon kníh NZ v podstatných častiach utvorený a ku koncu 4. stor. už o ňom neboli žiadne pochybnosti.

Vráťme sa však ešte raz do doby, keď Cirkev považovala za inšpirované Božie slovo, len knihy Písma SZ. Spisy apoštolských Otcov nám dosvedčujú, že SZ bol pre nich náboženskou autoritou. (Ignác Antiochijský cituje len málo SZ; „Hermov Pastier“ SZ necituje vôbec; v „Klementovom liste“ je však vyše 100 citátov zo SZ a iba 2 z NZ).
Z citovaných miest NZ uvedených v tejto kapitole vyplýva, že kresťania považovali za ústrednú a rozhodujúcu autoritu Ježiša Krista, napriek tomu, v akej úcte mali SZ.
(„Kázali“ Ježiša Krista a nie SZ! Porov.: Gal 3,1; 1Kor 7,1; 9,14; Sk 20,35; Lk 1,1-4)
Okrem Ježiša Krista, Pána, poznajú aj ďalšie autority: ním povolaných apoštolov, kazateľov evanjelia a zakladateľov kresťanských cirkevných obcí, ktorí sú vyzbrojený silou Ducha Svätého (Lk 24,49; Sk 1,4; 1Kor 7,40; 14,37; Gal 1,15; Rim 11,25; Ef 3,3). Oni boli očitý svedkovia Ježiša a jeho priamymi poslucháčmi (Lk 1,2; Sk 1,21; 10,39; Júd 17 – 2Pt 3,2).
Autorita apoštolov časom ešte vzrástla (porov. taktiež spisy Otcov: Ignáca, Polykarpa, Serapia z Antiochie (okolo r. 200), Eusébia (He VI. 12,3).
Stará cirkev mala teda tri autority:
Starý zákon;
Ježiša Krista;
Apoštolov.

Avšak rozhodujúcou, poslednou autoritou bol Pán, Ježiš Kristus. Práve táto situácia viedla k vytvoreniu ďalšieho (t.j. vedľa starozákonného kánonu) kánon – NZ. Slová Ježiša Krista boli zaznamenané písomne, rovnako aj učenie apoštolov, ktorí považovali za nutné ďalej učiť založené obce formou svojich listov. Trvalo ale určitú dobu, kým týmto novým spisom bola priznaná tá istá autorita ako SZ. (Treba si uvedomiť, že mnohé spisy NZ – epištoly – mali charakter príležitostných poučení, určených najprv len určitému okruhu cirkvi - jednotlivým obciam. V polovici 2. stor. v 2. Klementovom liste (14,2) sa už „apoštoli“ spomínajú vedľa „kníh prorokov“. Počiatky zostavenia kánonu sú teda temné.
Najprv sa vytvorili dve zbierky: Štyri evanjeliá a „Corpus Paulinum“ (13 Pavlových listov).

1.2.2 Zbierka Evanjélií

Evanjeliá vznikali počas 2. polovice 1. stor. a boli určené jednotlivým oblastiam (Mt – Palestína, Sýria; Jn – Malá Ázia; Mk – Rím (Itália); a Lk taktiež Itália (alebo skôr Achajsko). Šírili sa rýchlo. Lk a Mt poznali Mk a čerpali z neho. Neznámi autor dlhšieho záveru u Mk (ten vznikol v 1. polovici 2 stor.), poznal a používal Mt, Lk i Jn.
Jána poznali už po roku 100 v strednom Egypte (Pa. Egerton 2P52). Neznámy autor v Egypte rozšíreného apokryfného evanjelia (okolo r. 150) poznal všetky štyri kánonické evanjelia. Biskup Papiáš z Hieropole v Frýgií (okolo r. 130) pozná Mt a Mk a podáva najstaršiu správu o ich vzniku. (pravdepodobne poznal aj Jn). Tak isto aj koptské „Tomášovo evanjelium“ (ďalej len ThomEv), datované do 2. stor., používa najmenej tri z našich synoptických evanjelií.
Kedy a kde vznikla zbierka štyroch evanjelií však nie je známe. Podľa Harnaca to bolo v čase Hadriána, t.j. 117 – 138 v Malej Ázii. Justín Mučeník (+165) poznal všetky štyri evanjeliá, i keď ich nenazýva podľa mien dnešných autorov.
Pred polovicou 2. stor. sa na štyri evanjeliá ešte nepozeralo s rovnakou „kanonicitou“ ako na knihy SZ. V spisoch Apoštolských Otcov sú len tri prípady, keď je „slovo Pánovo“ citované rovnakou formou ako SZ: List Barnabášov 4,14 (Mt 22,14), Druhý list Klementov 2,4 (Mt 9,13) a 14,1 (Mk 11,17 par.). (Z Didaché: 8,3-11,3; 15,3,4 a z Druhého Klementovho listu 8,5 je známy výrok: „Pán povedal vo svojom evanjeliu..“, pričom u Klementa (8,5) je potom citovaný apokryfný výrok Ježiša.)
Môžeme povedať, že citácie v tejto dobe mali veľmi voľnú formu, v prvom rade išlo o obsah výroku (napr.: 1. Klementov list 13,1-2; 46,7; Polykarpov list 2,3).
V spisoch Apoštolských Otcov sa nachádzajú aj také Ježišove výroky, ktoré nie sú v našich evanjeliách. (Pochádzali buď z ústneho podania, alebo z apokryfov. Napr.: Ignác zo Smyrny 3,2; Druhý Klementov list 4,5; 5,2-4; 8,5; 12,2. Aj Justín Mučeník a (datované okolo r. 170) používajú „evanjeliové podania“, ktoré nie sú v našich kánonických evanjeliách.) Takéto citáty sú ale pomerne zriedkavé. V Dura- Europos sa našiel v r. 1933 grécky fragment z doby ±220 po Kr. Hieronym hovorí, že podobné dielo ako Diatessaron napísal aj Theofil z Antiochie (+186). Justín nám vyslovene svedčí o čítaní evanjelií pri kresťanskej bohoslužbe – Apologia I. 67,3 (okolo r. 155). Z toho čo sme práve uviedli nemôžeme usudzovať, že by práve naše 4 evanjeliá nemali v Cirkvi od počiatku svoje zvláštne, rozhodujúce miesto a platnosť.
1.2.3 „Corpus Paulinum“ – zbierka Pavlových listov
Staršia ako zbierka 4 evanjelií je zbierka Pavlových listov tzv. „Corpus Paulinum“ (ďalej len CP). Je veľmi pravdepodobné, že CP (bez listu Heb) poznali (bez presne určeného rozsahu) už koncom 1. alebo začiatkom 2. storočia v Grécku, Malej Ázii a Itálii.
Marcion pozná zbierku 10 Pavlových listov (okrem pastorálnych), vytvoril si sám svoj vlastný „kánon“, ktorý obsahoval 10 Pavlových listov a „Pavlovo“ evanjelium (viď.1.2; 2.2.5).
Klement Rímsky (okolo r. 94) cituje list Rim. a 1 list Korinťanom (Klemens 33,5; 47,1.3).
Ignác Antiochijský (+117) pozná okrem trikrát citovaného prvého listu Korinťanom a listu Efezanom aj iné Pavlove listy (porov. tiež zmienku v 2Pt 3,15 – tento list neznámeho autora vznikol pravdepodobne na začiatku 2. stor.).
Polykarp zo Smyrny vo svojom „Liste Filipanom“ (prvá časť, kap.13-14, pochádza z doby po mučeníckej smrti Ingnáca Antiochijského, t.j. medzi rokmi 107-117) Druhá časť tohto listu, kap. 1-12, môže byť až zo 4. alebo 5. stor. prezrádza znalosť všetkých 13 Pavlových listov (s výnimkou 1Sol, Tit, Flm, ktoré nahradzuje nasledujúcimi: 1Pt a 1. Klementovým listom.
Justín pozná tieto spisy: 1Kor, 2Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 2Sol, 1Tim, Heb – ale necituje ich, ani nespomína Pavla iba ich používa.
Veľmi poučným pre dejiny vzniku CP je pohľad do dejín textu. Všetky rukopisy a formy textu začínajú jednou zbierkou, ktorej rozsah sa zhoduje s naším „Corpus Paulinum“.

Iné zbierky

O inej zbierke, t.j. ostatných apoštolských (tzv. katolíckych) spisoch nemáme v 1. polovici 2. stor. žiadnu zmienku (hoci Klement Rímsky cituje list Hebrejom a Polykarp podľa Eusébia (He III. 39,17) zase 1Pt a 1Jn - posledne spomenutý poznal aj knihu Zjv.
Niet pochýb, že štyri evanjeliá, CP a ďalšie spisy, pochádzali z apoštolskej doby (t.j. Sk, Zjv a listy apoštolov), boli v 2. stor. v Cirkvi v úcte, a že sa z nich pravidelne čítalo pri bohoslužbe.
1.2.4 Vývojové stupne kánonu NZ a jeho oddelenie od SZ
Otázkou teda zostáva: „Kedy vznikol v prvotnej cirkvi popri SZ druhý „koprus“ svätých inšpirovaných spisov?“
Rozdelenie Svätého Písma na SZ a NZ sa objavuje od roku 170-180 (Biskup Melito zo Sárd (porov. Eusebia He IV.26,14) sa pokúša stanoviť rozsah kníh SZ a predpokladá existenciu iného (t.j. NZ). Označenie NZ používa prvý krát pod týmto menom neznámy antimontanista v spise z r. 192 (viď. Eusebius V. 16,3). O pár rokov skôr hovorí 2 Klementov list o „Knihách“ (t.j. SZ) a „Apoštoloch“ (obe zbierky tedy ešte neboli zahrnuté pod rovnaké meno „Zákon“).

Tri základné vývojové stupne

Pri vytváraní základnej podoby novozákonného kánonu (okolo r. 200) vidíme tri stupne:
1. Najprv boli s plnou kánonickou autoritou (v pravom slova zmysle) postavené na úroveň SZ napísané Kristove slová, teda evanjeliá (Justín v „Dialógu s Tryfonom“ 48,8; 49,5 cituje evanjelium začiatočnou frázou „ ...je napísané...“).
Židokresťan Hegesippus, ktorý okolo roku 180 cestoval cez Korint do Ríma, sa zmieňuje o „zákone, prorokoch a Pánovi“ (vid. Eusebius He IV.22,3) - z čoho sa súdi, že „slová Pavlové“ (CP) ešte nemali takú istú váhu ako „slová Pánove“ (evanjeliá). To isté dosvedčuje proces s mučeníkmi v Scilii v Numídii (okolo r. 180).
Taciánová citácia (Or. ad Graece 3,1) slávnou formulou „...ako je napísané...“ uvádza Jn 1,5 a; 8,22. Atenagoras z Atén podobne uvádza (Suppl 32,1-10,3) Mt 5,28; Prís 8,22.
2. Počas druhej polovice 2. stor. získal aj zvyšok kníh nášho NZ rovnakú kánonickú autoritu ako 4 evanjeliá. A to predovšetkým Pavlova zbierka (CP), Sk, Zjv, 1Jn a 1Pt. (Porov.: citáty Athanagora s Theofilom z Antiochie (Tt 3,1; 1Tim 2,1;Rim 13,7.)

Dá sa povedať, že veľký vplyv na tvorbu kánonu NZ v 2 stor. mali tri skutočnosti:
Vznik apokryfnej literatúry (gnóza);
Marcionová heréza, ktorý si na potvrdenie svojej náuky vytvoril vlastný kánon;
Heréza Montanistov , ktorí sa domnievali, že prijali od Ducha Svätého nové zjavenie a ľubovoľne zachádzali s Písmom.

1.2.5 Marcion a jeho význam pri vytváraní novozákonného kánonu.

Marcion odmietal SZ pre jeho „židovskú predstavu Boha“ (t.j.„pomstiteľa“) a taktiež tie kresťanské spisy, ktoré označoval za ovplyvnené židovským náboženstvom. Zostavil si svoj kánon posvätných kníh, pozostávajúci z Lk evanjelia a 10 Pavlových listov (bez pastorálnych listov). Nazval ich „euangelion“ a „apostolos“. Aj v tejto zbierke však chcel „upratovať“ miesta „ovplyvnené SZ“ (zvláštne problémy mal s listom Gal, ktorý však sám označoval za najdôležitejší z Pavlových listov). Marcionov „NZ“ sa nám nezachoval, vieme však akú mal podobu zo spisov jeho cirkevných odporcov, predovšetkým Tertuliána (Adv. Marc.).
Harnack a po ňom ešte rozhodnejšie John Knox (Marcion and the New Testament, Chicago 1942) vyslovili tézu, opačnú všeobecnému presvedčeniu, že Marcion svoj kánon „nevybral“, zo širšej cirkevnej cbierky kníh Písma, ale práve naopak, jeho (menšia) zbierka ma byť pôvodná. Táto téza je neudržateľná z historického dôvodu – sám Marcion mal ideu a hlásal nutnosť „vytvoriť“ (vybrať) „nové Sväté Písmo“. (Porov.: E.C. Blackman: Marcion and his influence, Londýn 1948; Taktiež: Lagrange,G.Bardy,.H.Blum a pod.) Sme presvedčený, že proces vytvárania kánonu NZ by sa uskutočnil i bez „zásahu“ (činnosti) Marciona. Niet však pochybností, že jeho činnosť bola jedným z faktorov rozvíjajúcich dejiny kánonu v Cirkvi.

Apoštolskí Otcovia síce citujú iba zriedka SP pod menami ich autorov a nepoužívajú ešte toľko citátov Písma k obhajobe viery ako neskorší apologéti a spisovatelia, ale i v ich spisoch je mnoho znakov a priamych citátov NZ, takže je zrejmé, že knihy NZ poznali a to veľmi dobre. Zvlášť dôležité je, že citujú NZ formulu: „dictum est, scriptum est“ (teda ako SZ) a priamo tvrdia, že ide o slová napísané pod vplyvom Ducha Svätého.
(Sv.Klement Rímsky píše v liste Korinťanom: „Pavol písal pod vedením Ducha Svätého..“) t.j. „pneumatikos“ teda „sub influxu Spiritu Sancto“. Je zrejmé, že považovali jeho spisy za inšpirované.
Sv. Ignác Mučeník stavia evanjeliá na jednu rovinu so SZ ( Tóre a Prorokom) – teda aj on uznáva inšpirovanosť evanjelií. (Často sa u neho objavuje termín: „eungelion tetramorfon“ = „evanjelium v štyroch podobách“).
Sv. Polykarp spája Heb 4,5 s listom Ef 4,25 pod jednou formulou: „ut his scripturis dictum est“ (t.j. ako sa hovorí v týchto Písmach; v tomto Písme).
NZ poznajú a citujú aj: Didaché, Barnabášov list, Papiáš, Polykarp, Hermov Pastier.
F.X. Funk (Patres apostolici) zistil 201 zmienok NZ v spisoch Apoštolských Otcov, hoci tieto spisy tvorí pomerne malý zväzok. Prišiel k záveru , že z 27 kníh NZ iste poznali 23 kníh. Iba o najmenších spisoch nie je istota, avšak na základe toho, že tieto rozsahom malé spisy, nie sú citované, sa nedá usudzovať, že neboli Otcom známe (Uznali teda všetky, okrem snáď: Flm, 2Jn, 3Jn, 2Pt).

1.3 Rozšírenie cirkvi a uzatváranie (zjednocovanie, ustanovovanie, kanonizácia) kánonu NZ v jednolivých cirkvách (2.- 5.stor)

1.3.1 Kánon západnej cirkvi okolo roku 200

Svedectvo Ireneja z Lyonu, pre Gálsku (južnú) cirkev.
Irenej pochádzal z Malej Ázie. Počas prenasledovania Marka Aurélia (161-180) bol presbyterom cirkvi v Lyone. V roku 177-8 bol vyslaný do Ríma k pápežovi Eleutherovi. Po svojom návrate bol zvolený za biskupa. Svoj hlavný spis (Contra Haereticis) napísal v rokoch 180-90. (Tertulián ho nazýva: „omnium doctrinarum curiosissimus explorator“). Poznal teda pomery rímskej, galskej a maloázijskej cirkvi. Písmom nazýva: štyri evanjeliá, 13 Pavlových listov (je prvým svedkom tohto počtu okrem listu Flm) a Sk, 1Pt, 1Jn, 2Jn, Zjv. Taktiež poznal spis Hermov Pastier a cituje ho ako „Písmo“. Veľmi si váži listy: 1 Klementov a Polykarpov (Irenej bol jeho žiakom), ale nepovažuje ich za „Písmo“. Termín „Nový Zákon“ ešte nepozná, hovorí o „evanjeliovom a apoštolskom Písme“.

Kánon Muratoriho Fragmentov (Rím)
(Fragmentum Muratorianum – nájdený Muratorim v Ambrosiane v Miláne 1740).
L.A. Muratori bol historik a knihovník. Fragment, ktorý našiel a zverejnil pochádzal z rukopisov kláštora Bobbio (zo 7 – 8 stor.). Je to katalóg kníh NZ, značne poškodený, napísaný barbarskou a tvrdou latinčinou, obsahujúcou mnohé polatinčené grécke slová. Usudzuje sa a je to veľmi pravdepodobné, že originál pochádza z 2 stor. a bol napísaný v gréčtine. (Zmieňuje sa totiž o spise „Pastor Hermae“ (z doby Pia I.) v spojení so slovkom „nuperrime“, teda pred krátkym časom; Pius I 140-155?).
Fragment sa zmieňuje o autoroch a adresátoch, ktorým bol spis určený, o okolnostiach a účele ich spísania. Odmieta tiež rozličné heretické spisy. Fragment by mohol byť považovaný za akýsi „úvod“ k NZ, ktorý súčasne prezrádza, že nie dielom „privátnym“, ale autoratívnym spisom. O dvoch listoch pripisovaných sv. Pavlovi hovorí, že „katolícka cirkev ich nemôže prijať“, a o Hermovom Pastierovi sa zmieňuje ako o dobrom „súkromnom čítaní“, nie však verejnom. Autor jednoducho nevystupuje ako súkromná osoba, ale hovorí v mene celej Cirkvi.

K NZ kánonu Muratoriho fragmentu patrí 22- 23 spisov:

1. Štryri evanjeliá: Mt, Mk, Lk, Jn (Posledné je výslovne pripisované apoštolovi Jánovi);
2. Sk pripisované Lukášovi;
3. Trinásť listov sv. Pavla (podľa vzoru Jánovho Zjavenia určených siedmym obciam: Kotintu, Efezu, Filipam, Kolosanom, Galaťanom, Solúnčanom a Rímu, ale nachádza sa tam zmienka, že \"pravým adresátom\" je po celej zemi rozplýlená Cirkev. Ďalej spomína listy: Flm, Tit, 1Tim, 2Tim.);
4. Tri katolécke listy: Júd, 1Jn, 2Jn;
5. Dvoje Zjv: jedno „naše“ pripisované Jánovi a „Petrovo, ktoré niektorí nedovoľujú čítať v Cirkvi“ (t.j. Apokalypsa Petri - Zjavenie Petrovo bolo na západe miestami zaraďované do kánonu (napr.: Kodéx Claramontthanus). Chýba teda list Hebrejom, ktorý bol na západe zaradený do kánonu až v rokoch 370 -80, i keď sa tešil vážnosti omnoho skôr. Ani to, že chýba Jakubov list neprekvapuje. Viac zarážajúca je neprítomnosť listu 1 Pt, ktorý ako kánonický uznávajú Irenej, Klement Alexandriíjsky aj Hipplyt. Zdá sa, že za kritérium kánonicity chápe Muratoriho Fragment, čítanie pri bohoslužbe so súhlasom všetkých.

Hippolyt Rímsky
Hippolyt (+235) bol žiakom Ireneja a stal sa hlavou schizmatickej sekty v Ríme, keď sa v roku 217 nechal zvoliť za vzdoropápeža . Bol veľmi plodným spisovateľom. Mnohé z jeho gréckych napísaných diel sa stratili, iné sa zachovali iba v prekladoch. Hippolyt pozná „dva zákony“ (nazýva ich „Kristovými prsiami“ a stavia tak SZ pod zákon Pána). Jeho NZ obsahuje 22 spisov: 4 evanjeliá, Sk, 12 Pavlových listov (chýba Flm), 1Pt, 2Pt, 1Jn, Zjv. List Hebrejom užíva bez toho a aby sa zmieňoval o jeho mene (nepovažuje ho za kánonický a spolu s Dionysom Barsabalim (+1171) sa domnieva, že pochádza od Klementa Rímskeho), podľa Lagranga a Meinertza cituje aj list Jak (niektorí to, ale popierajú). Celkom iste však pozná apokryfné spisy: ActPl (Acta Pavli), ApkPt (Petrova Apokalypsa), Hermovho Pastiera a Barnabášov list, tieto ale nehrajú v jeho spisoch veľkú rolu (Vid. 2.9.2).

Tertulian a jeho svedectvo
Tertulian mal jasný význam slova „Kánon“. NZ delil na „evangelicum“ a „apostolicum instrumentum“ (Adv. Marc. IV. 2 De pudic. XII.) Za kánonické považuje iba tie „prakresťanské“ spisy, ktoré pochádzajú od apoštolov, alebo od ich priamych žiakov (pod autoritou apoštolov). K Tertulianovmu NZ patrí 22 spisov: 4 evanjeliá, Sk, 13 Pavlových listov. 1Pt, 1Jn, Júd, Zjv, list Heb pripisuje (zo štylistyckých dôvodov) Barnabášovi.

1.3.2 Zhrnutie.

Západná Cirkev mala okolo roku 200 zbierku Svätého Písma, ktorú nie len čítala na bohoslužbách, ale pripisovala jej autoritatívnu platnosť a stavala ju na roveň SZ.
Jadro dnešných 27 novozákonných kníh je v tejto zbierke obsiahnuté (najmenej 21 spisov: 4 evanjeliá, Sk, 13 Pavlových listov, najmenej dva katolícke listy - 1Pt, 1Jn a Zjv.) Do kánonu nebol započítaný list Hebrejom (a to na celom území západnej Cirkvi), pretože nebol považovaný za Pavlov list. Toto sa zmenilo až v roku 380.
O počte „katolíckych“ listov nie je jednotná mienka. Všeobecne sú známe a uznané 1Jn, 1Pt. Irenej a Muratoriho Kánon pozná aj 2Jn (o 3Jn nie je znienka). List Júdovi dosvedčuje Tertulian a Kánon Muratoriho. Hippolyt cituje list 2Pt. List Jak bol v rokoch 90-150 obľúbený na západe, potom sa stopa stráca (do roku 350).
V tejto dobe je uzatvorené len novozákonná časť kánonu. Cirekv je pripravená prijať ku kánonu spisy v apoštolskej časti NZ. Tento stav sa v západnej Cirkvi udržal až do polovice 4. stor. (sv. Cyprián z Kartága (+258) necituje list Heb, z katolíckych listov len 1Pt a 1Jn.)

1.3.3 Kánon gréckej cirkvi od Klementa Alexandríjskeho až do uzavretia kánonu na Východe.

I. Egypt a Palestína:
Počiatky vzniku kánonu vo východnej cirkvi sú až po Klementa Alexandríjskeho (+ po roku 217), veľmi temné. K najplodenjším spisovateľom patria Klemenent a Origenes. V ich dobe mala síce cirkev v Egypte o „kánone“ predstavu, namala však pevne stanovený kánon. Užívala všetkých 27 nám známych kníh NZ, a okrem toho i celý rad ďalších kníh, ktorým však pripisovala autoritu „nižšieho stupňa“. Až Atanáz dal ich kánonu pevnú podobu.

Klement Alexandrijský
používa z naších 27 kníh NZ všetky. List Hebrejom (odvoláva sa pritom na istého Pantanea) za Pavlovo dielo, „ktorý dielo napísal po hebrejsky a Lukáš ho preložil do gréčtiny“. (Porov.: Eusebius: HE VI.14). Klement však cituje rad dalších rannokresťanských spisov a mnohé považuje za inšpirované.
Origenes (185-255)
Ako Klementov nástupca v Alexandíjskej katechetickej škole, má Origenes pre dejiny novozákonného kánonu zvláštny význam. Keďže veľa cestoval, mal príležitosť poznať zvyky mnohých cirkevných obcí a ich vzťah k novozákonným spisom. Z jeho výrokov je zrejmé, že kánon nebol v jeho dobe ešte uzatvorený. Obsahoval aj spisy, ktoré sa v priebehu dejín novozákonného kánonu nepresadili. Rozhodujúce pre uznanie spisu za kánonický, bol „súhlas“ cirkvi. K Origenovím myšlienkam patrí presvedčenie, že Cirkev má zvláštny dar Ducha Svätého (t.j. charizmu ), aby rozlíšila medzi inšpirovanými a neinšpirovanými spismi. (De princ.VIII.)

Origenes rozdelil spisy, ktoré „prichádzajú do úvahy“ do troch skupín:
1. Homologoumena - teda spisy, ktoré sú uznávané cirkvami rovnako na západe aj na východe. (Sú to: 4 evanjeliá, 13 Pavlových listov, Sk,1Pt,1Jn,Zjv.)
2. Amfiballomena – spisy, na ktoré nie je jednotný názor. (2Pt, 2Jn, 3Jn, Heb, Jak. Barnabášov list a Didaché, hoci ich sám Origenes považuje za „Písmo“, neoznačuje ich ako „kánonické“. Takto uvažuje aj o apokryfnom „Evanjeliu Židov“ (Hebr-Ev).
3. „Nepravé“ spisy (evanjeliá: egypťanom, Tomášovo (Thom-Ev), Basilidesove, a Matiášovo, ktoré označuje ako heretické. O 2Pt sa zmieňuje ako o pochybnom a tvrdí, že všeobecne sa pripisuje Petrovi len jeden list (1Pt).

Ďalším svedkom „nehotovosti“ NZ kánonu v 3. stor. je: Katalóg Claromontanus . Origenov žiak, biskup Dionysius z Alexandrie (+264) a približne o 100 rokov neskôr po Origenovi pôsobiaci biskup Eusebius z Cezareje v Palestíne (okolo roku 340).

Eusebius z Cezareje
Bol jediným svedkom o stave kánonu v Palestíne. Aj on v náväznosti na Origena, rozdeľuje používané spisy do troch skupiny:
1. Homologoumena - o tom, že patria do kánonu nie je pochýb - sú to: 4 evanjeliá, Sk,
Pavlove listy, 1Jn, 1Pt a „mohla by sa k ním zaradiť aj kniha Zjv“;
2. Anfilegomena - ktoré sa ešte delia na dve podskupiny:
- spisy o ktorých väčšina súdi, že do kánonu patria (Jak, Júd, 2Pt, 2Jn, 3Jn);
- tzv. „nepravé“ spisy, alebo „notha“ (apokryfy: Skutky Pavla, Hermov Pastier, Petrova Apokalypsa, Barnabášov list);
3. Knihy, ktoré pre svoj heretický pôvod treba úplne vypustiť.
Eusébius z Cezareje sa zhoduje s Origenom v tom, že považuje za rozhodujúce kritérium oprávňujúce spis zaradiť do kánonu, zhodu, súlad viacerých cirkevných obcí. Hlavný dôraz kladie na názor starých cirkevných kazateľov a spisovateľov. Eusébius bežne používa výraz „katolícke“ listy, hoci štyrom z nich (rozsahom najmenším) nebola v tej dobe priznaná kanonicita. Zdá sa, že v jeho dobe najviac sporov vyvolala kniha Zjv (tento spor sa potom tiahol ešte ďalšie storočie).

O rozsahu kánonu v palestínskej cirkevnej obci nás poučuje tiež: Cyril Jeruzalemský (315-386) vo štvrtej zo svojich „katechetických rečí“. V jeho zozname chýba iba kniha Zjv.
Najrýchlejšie došlo k „uzavretiu“ kánonu (východných cirkví) v Egypte.

Atanáz z Alexandrie
Patriarcha Atanáz, vo svojom 39. veľkonočnom liste spisy Starého i Nového Zákona. Pre NZ uvádza poradie: Mt, Mk, Lk, Jn, Sk, tzv. „sedem katolíckych listov apoštolov“ (Jak, 1Pt, 2Pt, 1Jn, 2Jn, 3Jn, Júd), 14 Pavlových listov (Rim, 1Kor, 2Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1Sol, 2Sol, Heb, 1Tim, 2Tim, Tit, Flm, Zjv - „toto sú pramene spásy ...nikto k ním nesmie nič pridať, ani z nich ubrať“ - uzatvára Atanáz (porov. Zjv 22.18).
Atanáz je prvý, kto uvádza všetkých 27 kníh ako kánonické (a výslovne z kánonu vylučuje spis „Hermov Pastier“, odporúča ho však spolu s Didaché k výuke katechumenov). Atanázov list je z roku 367.

K zjednoteniu názorov na kánon mohlo dôjsť až v 4. stor., v nových pomeroch po roku 300, keď skončilo prenasledovanie cirkvi. Počas prenasledovania došlo často krát k zničeniu jednotlivých cirkví a zbierok Písma. Až v tomto období si mohli jednotlivé cirkvi obstarávať biblie a zvlášť významné kostoly ju majú v majetku (pergamen namiesto papieru).
Konštantín dal vyhotoviť 50 exemplárov biblie. To už predpokladá „fixný“ kánon. Vznikajú cirkevné školy a teologická veda, ktorá vo svojej podstate je vedou biblickou. Dochádza aj k veľkým cirkevným a provinčným synódam. O väčšine kníh sa nepochybuje. Niekedy sa pochybuje iba o deuterokanonických knihách (Jak, Júd, 2Pt, 2Jn, 3Jn, Zjv a Heb).

II. Sýria (Antiochia) a Malá Ázia
Atanázova autorita spôsobila, že sa v gréckej cirkvi rýchle presadili do kánonu všetky katolícke listy. Iba cirkev v Antiochii v tom zaostávala (v 5. stor. uznávala len tri katolícke listy: Jak, 1Pt, 1Jn a okrem toho neuznávala ani knihu Zjv). Theodor z Mopstvestia zavrhol všetky katolícke listy (podobne ako anonymní kompilátor „Apoštolskej konštitúcie“ z roku 380 a Titus z Bostry).
Ján Chryzostom (tak isto aj Severian z Gabaly, Theodoret, Apollinar z Laodiceje v Sýrii) radia k SP tri katolícke listy. Basilius a Gregor Nyssenský uznávajú všetkých sedem katolíckych listov, ale tri väčšie citujú zriedka a ostatné vôbec. Podobne to robí aj Gregor Naziánsky, ale vo svojom zozname kanonických kníh vymenováva aj sedem listov katolíckych.
Až počas 5. stor. prijali sýrsky teológovia podľa vzoru ostatných cirkevných provicií, sedem katolíckych listov do kánonu posvätných kníh. Svedkom toho sú „Apoštolské kánony“ - mladší prídavok k 8. knihe už spomenutých „Apoštolských konštitúcií“.
Ešte obtiažnejšie ako sedem katolíckych listov sa v gréckej cirkvi presadzovala do kánonu kniha Zjv. Jej kánonickú platnosť síce priznávali napr: Metod z Olympu, Cyril Alexandríjsky, Epifanius zo Salamíny (+ 403), Bazil, i obaja Gregorovia (Nyssnský, Naziánsky), ale zriedka ich radili medzi posvätné knihy.  

Cyril Jeruzalemský
Nasledoval 60. kánon Koncilu v Laodíceji v roku 363 (niektorými považovaný za mladší príspevok), ktorý sa o knihe Zjv nezmieňuje, a vylúčil knihu Zjv. Porov. Katech.IV.36.) Nakoniec Jeruzalemský koncil (východnej cirkvi) v roku 1672 stanovil, že za súčasť SP treba považovať iba knihy, ktoré Cyril prevzal z kánonu synody v Laodícei (teda okrem knihy Zjv).
1.3.4 Uzavretie kánonu NZ kníh v latinskej Cirkvi (okolo r. 400)

V polovici 4. stor. nastáva pre západnú Cirkev nová perioda. Je to doba zblíženia sa Západu s Východom v dôsledku zápasu s Arianizmom . Počas tohto zápasu, ktorý trval skoré celé storočie, dochádza k vzájomnému zbližovaniu a výmene myšlienok medzi Západom a Východom. Na mnohých synódach dochádzalo k stretávaniu sa západných a východných biskupov. (Tak sa na Rímskej synode roku 382 stanovil kánon kníh NZ: „Decretum Gelasii Papae de resipiendis et non recipiendis libris“. Tento dekrét obsahuje všetkých 27 novozákonných kníh, žial pravosť tohoto dokumentu je sporná.)

Významní predstavitelia a teológovia v ariánskych kontroverziách boli nútený žiť v cuzine. Sv. Atanáz v Trieru (336 - 337) a v Ríme (340 - 343), Hilarius z Poitiers v Malej Ázii (356 - 360). Je to doba prekladov gréckych patristických diel do latinčiny (vid. 2.5). Najmä sv. Hieronym a Rufinus oboznamujú západnú cirkev s teologickým bohatstvom Východu. Pre utvorenie kánonu mal mimoriadny význam Hieronymov latinský preklad biblie (vid. 3.6.3).

Po 4. stor. je už na Západe jednota. Zoznamy katalógov už uvádzajú všetky knihy, a taktiež i snemy (napr: Africká synoda v Hippo Regiu (393), v Kartágu (397) a (419).) – jasne hovorí aj list pápeža Innocenta I. biskupovi Exupieru z Tolous v roku 405.
Medzi protestantmi nie je jednota (persuassio subiectiva), hoci vo vydaniach NZ býva zaradených všetkých 27 kníh. Niekedy používajú v duchu racionalizmu radšej názov „Prvotná kresťanská literatúra“ – namiesto Sväté Písmo.
1.3.5 Kánon „národnej“ cirkvi sýrskej. 

Sýrska cirkev zahŕňala územie „Mossul“ (horný tok rieky Tigris), okolie Edessy (Urfa) a východne horní tok rieky Eufrat. Kánon tejto cirkvi obsahoval pred zavedením „Peššity“ : evanjeliá, Sk a Pavlove listy. (Traduje sa, že im to odovzdal, údajný zakladateľ tejto cirkvi - apoštol Addai (Tadeáš). Z istých náznakov sa dá usudzovať, že evanjeliom označovali Taciánovu „harmóniu“ – Diatessaron (Efrém spravil k nemu komentár (+373); Afrahat ho cituje doslovne vo svojich homíliach z roku 344, 337.)
A.S. Lewis našiel v kláštore sv. Kataríny na Sinaji sýrsky zoznam kánonov novozákonných kníh z roku 400, avšak neuvádza sa v ňom Diatessaron, ale 4 evanjeliá (Mt, Mk, Lk, Jn) a „Apoštolovia“ (Sk, 14 Pavlových listov; pričom list Heb je na 5 mieste!). K týmto spisom, okrem listu Flm, máme od Efréma komentár. Knihu Zjv Efrém iste poznal, je však otázkou, či ju považoval za časť Písma.
Po zavedení „Peššity“ prijala sýrska cirkev tri „väčšie“ katolícke listy (Jak, 1Pt, 1Jn) a vylúčila z Pavlových listov apokryfný 3. list Korinťanom a miesto neho zaradila list Flm. Týchto 22 kníh, ktoré Peššita pozná, uznával aj patriarcha Nestorius (odsúdený v roku 431 na koncile v Efeze).

Katalóg posvätných kníh nestoriánskeho metropolitu z Nisibis „Ebena Jesu“ (+1318) ešte uvádza Peššitu ako bibliu nestoriánov. Na sýrskej cirkvi boli dlho závislí aj Arméni.
1.4 Kánon v stredoveku a začiatkom novoveku.
Stredovek prevzal kánon novozákonných kníh (počtom 27), tak ako bol v 5. stor. uzavretý v latinskej a gréckej cirkvi a držal sa ho bez ďalšej kritiky. Novou epochovou európskeho duchovného života odštartovali „humanisti“ na začiatku 16. stor.

Erazmus Rotterdamský a moderne zmýšľajúci kardinál Kajetán
Štúdium Hieronymových spisov priviedlo Erazma Rotterdamského k pochybovaniu o apoštolskom pôvode siedmich novozákonných spisov (t.j. Heb, Jak, 2Pt, Júd, 2Jn, Zjv). Erazmus zo svojich pochybností nevyvodzoval ďalšie dôsledky. Nešlo mu o kánonicitu, zaujímal ho vnútorný text týchto spisov. Dôsledky pre kánonicitu začal vyvodzovať až kardinál Kajetán, nešiel ale do extrému. To vykonala až kritika Martina Luthera, nie však z dôvodov historických, ale dogmatických.

Martin Luther
Pavol bol pre neho mierou „božského a svätého“ a za základ považoval listy: Rim, Gal a z evanjélií: Jn, ktoré bolo „jedine pravé, jemné“ – hlavné evanjelium (Hauptevangelium).
Na rozdiel od Lutherovej dogmatickej kritiky, vystúpil Zwingli, Kalvín, Ökolampadius a Karlstad s kritikou kánonu na dejinnom podklade.
Táto kritika donútila reformný Tridentský koncil k jasnému prehláseniu o nemennosti novozákonného kánonu (srv. Dekrét „De canonicis Scripturis“ 8.4.1546. Vo výpočte 27 kníh NZ sa hovorí o 14 Pavlových listoch, teda aj o liste Heb. (na poslednom mieste), ktorý bol teda pripísaný Pavlovi. (Vid. 1.1)

V postoji ku kánonu v protestantských cirkvách došlo ku zmene zásluhou J.S. Semlera (+1791). Jeho názory pripravil „pietimus“ a spočívali v zavŕšení starých a mylných predstáv o inšpirovanosti Písma. Nešlo mu o počet kníh, ale skúmal „teologickú a náboženskú jednotu NZ“. K otázkam o „rozsahu“ novozákonného kánonu tak prisúpila ďalšia dôležitá otázka o teologickej jednote NZ („Je NZ náboženským a teologickým myslením skutočne jednotný, alebo je v NZ treba rozlišovať viacero „teológií“?“) Ak by sme chceli podľa predošlého stanoviť motívy a normu (kritérium), podľa ktorej je kniha zaradená do kánonu, môžeme považovať „apoštolský pôvod“ spisu síce za dôležitú okolnosť, ale nie rozhodujúcu (porov. Origena). Stará cirkev kladie najväčší dôraz na to, aby zachovala neporušené učenie apoštolov a podala ho ďalej. Duchovnými nositeľmi však neboli apoštolovia, ale Cirkev ako celok. Jednotlivé cirkevné obce sa môžu mýliť, ale nie celá, Duchom naplnená Cirkev Kristova.  Praktický záver pre nás z toho spočíva v tom, že NZ obsahuje pravdepodobne omnoho menej spisov pochádzajúcich priamo od apoštolov, ako to verila stará cirkev, na rozsahu novozákonného kánonu to však nič nemení.

1.5 Apokryfné spisy - apokryfy a agrafy

Etymológia slova „apokryf“ pochádza z gréc. „apokryfon“ = vec skrytá, oku tajná. Apokrifné knihy sú tie, ktoré obsahom a spisovateľom chcú byť považované za kánonické, v skutočnosti, ale cirkvou nie sú uznané za kánonické. Nekatolícky autori nazývajú apokryfy deuterokánonické knihy SZ.
Apokryfné starozákonné knihy nazývajú pseudoepigrafy (t.j. knihy ktoré majú nesprávne pomenovanie). ..... pozri text....
Apokryfon (vec očiam skrytá) boli u židov niektoré knihy , ktoré boli vyňaté z všeobecného používania a uložené v chrámovej „pokladnici – heb. geníse“. Boli to opotrebované posvätné knihy, ktoré takto chránili pred znesvätením.
S výrazom „apokryf“ v dnešnom ponímaní sa stretávame najskôr u Tertulliana a Ireneja. Tieto knihy neboli vždy písané so zlým úmyslom, aby boli uznané za inšpirované. S takouto snahou sa stretávame až neskôr. K nebiblickým apokryfom patria knihy, ktoré majú vzťah k Svätému Písmu napr.: Korenšpondencia medzi Senecom a sv. Pavlom, Acta Pilati a pod.
V Jánovom evanjeliu 21,25 je poznámka: „Kristus vykonal ešte veľa iného, čo nie je napísané v tejto knihe.“ Táto poznámka bola jednou z hlavných pohnútok k napísaniu apokryfov.
Na apokryfy mala veľký vplyv tradícia. K ústnej tradícii bolo často veľa pridávané (často aj veci heretického rázu) a z týchto častí vznikla bohatá apokryfná literatúra.
Definícia pojmu „apokryf“ podľa St. Székelya: „ Scripta incertum austorum, titulo vel argumento sacris Scripturis cognata iisque similem auctoritatem olim apud aliquos nacta, sed ab Ecclesia in canonem non admissa.“

Novozákonné apokryfy rozdeľujeme na: evanjeliá, skutky, listy, apokalypsy.

1.5.1 Apokryfné evanjeliá

Ich cieľom bolo „doplniť“ kusé správy kánonických evanjelií o detstve, umučení a celom živote Ježiša Krista. (Podľa toho sa tieto diela ďalej delia na tie, ktoré hovoria o celom Kristovom živote, alebo iba o detstve, alebo iba o umučení.) Väčšinou vznikli v 2. - 3. storočí.

1.) Apokryfné evanjeliá o celom živote Krista:
Evanjelium podľa Hebrejov, ktoré sa tešilo veľkej vážnosti v prvotnej cirkvi. Bolo
napísané aramejsky, pravdepodobne v 1. stor., a preložené do gréčtiny a latinčiny. Zachovali sa len zlomky (citáty u Klementa Alexandrijského - Strom. II. 45,5 a Origena - Kom. ad J II.87). Otázka najstarších žido-kresťanských evanjélií je veľmi temná, pretože správy a dôkazy o týchto evanjeliách sú kusé. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že existovalo iba jedno evanjelium „podľa Hebrejov“, v dvoch recenziách (Nazarejcov a Ebonitov), podľa iných to boli dve samostatné evanjeliá Ebonitov (Hebrejov) a Nazarejcov. Dokonca niektorí hovoria o troch: Hebrejov, Ebonitov, Nazarejcov.
Evajelium podľa Egypťanov bolo napísané v polovici 2. stor. v Egypte. Zachovali sa
len fragmenty (citácia u Klementa Alexandrijského – Strom. III. 63,1;93,1 a u Origena - Hom. in L 1). Malo bludársky charakter zo zvyškami enkratizmu (Tacián; zavrhovanie manželstva, zákaz konzumácie mäsa a vína a pod.).
Petrovo evanjelium. Pochádza z 2. stor. a bolo známe len zo zmienky Serapiona,
biskupa v Antiochii, ktorý ho zakazuje pre jeho heretický obsah. V roku 1886 sa našiel
zlomok v Akhmen (Egypt), pojednávajúci o utrpení a vzkriesení Pána. Autor sa nazýva Šimon Peter a píše v prvej osobe. Spis vznikol pravdepodobne v Sýrii a bol napísaný grécky.
2.) Apokryfné evanjeliá o Kristovom detstve.

Do rozsiahlej skupiny týchto spisov patria hlavne:

Protoevanjelium Jakuba (ProtEv) – toto označenie je novšie, od W. Postela (+1581).
Evanjelium je veľmi staré. V prvotnej forme bolo napísané asi v polovici 2. storočia. V dnešnej podobe pochádza zo 4. stor. V 25. kapitolách je opísané Ježišovo detstvo. Prvých 17. kapitol je história P. Márie pred zvestovaním. Hlavným účelom spisu je dôraz na neporušené panenstvo Panny Márie. Autorom bol zdá sa židokresťan z diaspory ( slabé poznatky o Palestíne). Spis je bez bludov a heretických prvkov. Je to klasická mariánska legenda, ktorá mala veľký vplyv na umenie a literatúru. (porov. Zeyer: Mariánska záhrada; rôzne životopisy Panny Márie; staré Mariánske legendy).
Evanjelium sa zachovalo v niekoľkých prekladoch (koptský, sýrsky a i.). Nový objav ProtEv =„nativitas Beatae Mariae“ – Pap. Bodmer V. (porov. Duchovný Pastier 1960, 3).

Tomášovo evanjelium (ThomEv) – je to gnostický spis, preto ho Otcovia zavrhovali.
Má určitý význam pre dejiny dogmatiky. Dnes je zachovaný v dvoch recenziách, gréckej a sýrskej. V dnešných vydaniach je očistený od heretických prvkov. Opisuje Kristovo detstvo od 5 do 12 roku jeho života. V pôvodnej forme pochádza zo 4. stor. (nie je totožné s koptským apokryfom Tomášovoho evanjelia z Nag-Hammádi! (porov. Duchovný Pastier 1960, 1). (Vid. 1.2.2)
Arabské evanjelium. Je to neskoršia kompilácia z Tomášovho evanjelia a Jakubovho
protoevanjelia, napísané po sýrsky. Je plné fantázie a mágie. Stopy sa dajú nájsť aj v Koráne. Panna Mária je tu po prvýkrát nazývaná: „Sprostredkovateľka všetkých milostí“. História Jozefa tesára. Ježiš rozpráva učeníkom (v 32 kapitolách) na Olivovej hore o svojom pestúnovi, ktorého nazýva „otcom Pána Ježiša“. Spis bol napísaný v Etiópii 6.-7. stor. (podľa niektorých už 4.- 5. stor.). Časť tohto apokryfu sa číta na sviatok sv. Jozefa v koptskej cirkvi.

Ostatné apokryfné evanjeliá sú väčšinou prepracovaním predchádzajúcich diel, napr.: Pseudo-Matúšovo evanjelium.

3.) Apokryfné evanjeliá o umučení Pána:

Nikodémové evanjelium. Pochádza zo 4.stor. a skladá sa z dvoch samostatných častí:
1. Acta Pilati;
2. Descensus Christi ad inferos.
V Acta Pilati sa v 16. kapitolách pojednáva o Pánovom odsúdení, smrti, pohrebu a nanebovzatí. Descensus Christi ad inferos (tvorí 17 až 27 kapitolu) je rozprávanie dvoch Simeonových synov, ktorí vstali z mŕtvych, ako Kristus premohol pri svojom vstupe do pekiel diabla a ako spravodlivých voviedol do raja.

„Piate“ evanjelium. Vydanie tohto zlomku vyvolalo v roku 1935 veľký rozruch. Bol nájdený v Egypte, je napísaný na papyruse a pochádza asi z roku 150. Bell sa domnieval, že fragement je zvyškom prvotného evanjelia, podľa ktorého pracovali všetci evanjelisti. Svoj názor, ale neskôr odvolal a označil „piate evanjelium“ za apokryf. (Urobil tak na základe scény „s malomocným“: „... jedol s malomocnými a tak sa nakazil“. Chrakter tohto úryvku dokazuje, že spis vznikol skôr v Egypte ako v Palestíne.)

1.5.2 Apokryfné skutky

Apokryfných skutkov je veľké množstvo. Ústrednými osobami bývajú sv. Peter a sv. Pavol. Menej sa hovorí o ostatných apoštoloch. 
Acta Petri - spis napísaný na konci 2. storočia. Pôvodne to bol rozsiahli spis, z ktorého sa zachovali iba fragmenty. Poznáme niekoľko recenzií (najznámejšou je Sienkiewiczova scéna románu „Quo vadis?“).
Acta Pauli (ActPl) – napísané v 2. storočí. Zachovali sa tri väčšie celky:
1. Acta Pauli et Teclae (tu je opísaný výzor Pavla);
2. Martyrium Pauli;
3. Pavlov list Korinťanom a List Korinťanov Pavlovi.
Praedicatio Petri - Homílie pripisované apoštolovi Petrovi, ktoré poznáme len zo zmienky Klementa Alexandrijského (Strom. VI. 43,3; 48,1). Vznikol na začiatku 2. storočia.
Acta Petri et Pauli – vznikli v 3. storočí za účelom vytlačiť gnostické ActPl. Tento spis neobsahuje heretické stopy.
Acta Thomae – Skutky sv. Tomáša, sú zaujímavým rozprávaním o jeho apoštolských cestách v Indii. Napísané sýrsky v polovici 3. storočia.
Okrem toho sú známe skutky takmer všetkých apoštolov: Jána (ActJo), Ondreja (ActAndr), Filipa, Matúša, Barnabáša, a i.

1.5.3 Apokryfné listy

Počet apokryfných listov je pomerne malý. (Obrazotvornosť a fantázia tu boli obmedzené).
Listy Ježiša Krista s Abgarom (edesským kraľom). Správy o týchto listoch nájdeme u Eusébia (HE). Dekrétom pápeža Gelasia boli tieto listy zavrhnuté ako apokryfy. Východná cirkev uctieva Abgara ako svätca. Predpokladaný „autograf“ bol uložený v Edesse, neskôr v Konštantinopole. K týmto listom býva pripojená aj legenda o Kristovom obraze, ktorý bol taktiež uložený v Edesse. Správy o tom máme však až z roku 534.

Epistola apostolorum. List s gnostickým nádychom z 2. alebo konca 1. storočia.
Epistola beati Pauli apostoli ad Laodicenses. (Laodicejským). Podnetom ku vzniku tejto epištoly bola poznámka v liste Kol 1,16. Podľa Fragmentu Muratoriho skutočne existovala u Ebionitov. Dnešná, latinská epištola Laodicejským pochádza zo 4. storočia a je konglomerátom z kanonických listov, najmä: 1Kor, 2Kor a Gal.

Epištola k Alexandrijským. Nezachovala sa, správu o nej máme z Muratoriho Fragmentu. Mala heretické zafarbenie.
Pavlova epištola Korinťanom a Korinťanov Pavlovi. Tešila sa veľkej obľube u Sýrčanov. Cituje ju aj sv. Efrém.
Listy medzi Senekou a sv. Pavlom. Šesť listov Pavla Senekovi a osem Senekových listov Pavlovi, napísaných v 8. storočí.
1.5.4 Apokryfné Apokalypsy.

Bolo ich veľké množstvo. Búrlivé časy na počiatku kresťanstva túto literatúru živili. Väčšina z nich vznikla v 1. a 2. storočí.
Petrova Apokalypsa (ApkPt). Zmieňuje s

Kľúčové slová (skús tiež tieto kľúčové slová)


kanon novy zakon

Podobné referáty


Názov Kategória Dátum Rozsah Škola Hodnotenie
Úvod do Nového ZákonaNáboženstvo10.12.20053 strany

1 2 3 4 5

Text Nového Zákona - dejiny textuNáboženstvo10.12.200516 strán

1 2 3 4 5

Text Nového Zákona - dejiny exegézyNáboženstvo10.12.200513 strán

1 2 3 4 5

Pôvod kníh nového zákonaNáboženstvo10.12.200514 strán

1 2 3 4 5

Dotyk vieryNáboženstvo18.1.20077 strán

1 2 3 4 5

Uzdravenie dušeNáboženstvo18.1.20078 strán

1 2 3 4 5

Božie slovoNáboženstvo19.1.20079 strán

1 2 3 4 5

Boh - SynNáboženstvo19.1.200718 strán

1 2 3 4 5

Kristov život, smrť a vzkriesenieNáboženstvo19.1.20079 strán

1 2 3 4 5

Tisícročie a koniec hriechuNáboženstvo19.1.20079 strán

1 2 3 4 5

Diskusia (0 príspevkov)


pridaj príspevok