Judaizmus

História Židovstva:

Za počiatok židovských dejín môžeme zvoliť dobu asi 1700 až 2000 rokov pred občianskym letopočtom, v ktorej žil Abrahám patriarcha a zakladateľ židovstva. Abrahám a jeho nasledovníci hlásali a hlásajú ideu jediného a nepoznateľného Boha, Tvorca sveta a človeka. Biblia opisuje Abraháma a jeho potomkov ako kočovníkov putujúcich spolu so svojimi stádami dobytka púšťou. Do oblasti Palestíny prenikli od juhu a súperili o vládu nad týmto územím s mnohými inými národmi. Toto obdobie trvalo približne sto rokov.

Potom sa Abrahámovi potomkovia v dôsledku hladu presunuli do Egypta. Spočiatku žili oddelene od Egypťanov. Neskôr faraóni nútili izraelitov pracovať na stavbách a při výrobe tehál. Ich postavenie sa tak zhoršilo, že sa rozhodli vrátiť do vlasti. Návrat sa udial pod vedením Mojžiša 1300 rokov p.n.l. Pobyt v Egypte trval 430 rokov. Do pôvodnej vlasti sa Židia dostali nepriamo cez púšť. Návrat židov do vlasti je poznačený sústavnými vojnami s okolitými národmi a kmeňmi. Židia obránili svoju vlasť a upevnili si postavenie.

Biblická história týchto čias zdôrazňuje, že ohrozenie národa malo dva aspekty:

fyzický a mravný. Z toho dôvodu požadovali vedúce osobnosti židovského národa, židovský proroci, uzavretý národný a náboženský život. Štátna forma mala veľmi voľnú štruktúru. O dôležitých otázkach sa rozhodovalo kolektívne. Tato forma vlády existovala v časoch, keď v okolitých štátoch fungovali kráľovské dynastie. Židia si kráľovskú formu zvolili oveľa neskôr. Prvým kráľom bol Saul(1020-1004), nasledoval Dávid(1004-965) za jeho panovania dosiahlo kráľovstvo vrchol. Po ňom nastúpil Šalamún(967-928), jeho vnútorná ale aj zahraničná politika bola úspešná. Náboženský život upevnil výstavbou centrálneho kultového miesta židovstva, jeruzalemského chrámu na hore Sion.

Jeho nástupcom sa nepodarilo udržať jednotu kráľovstva atak došlo k rozdeleniu na severnú časť- Izrael( hl.m Samária) a na južnú časť- Judeu(hl.m Jeruzalem). Rozštiepenie bolo vyvolané rastúcim vplyvom veľmocí Egypta a Asýrie medzi ktorými sa nachádzalo územie obývané Židmi. Severné kráľovstvo zaniklo roku 722 p.n.l. po trojročnom obliehaní Samárie Asýrčanmi. Doba medzi zánikom Izraela a neskorším zánikom Judey je poznamenaná pôsobením prorokov, vysoko nadpriemerných jedincov, ktorí tvoria neprekonateľnú súčasť židovských a svetových dejín. Proroci boli požehnaním národa, jeho skutočnou inteligenciou, dusili pýchu namyslených, verejne karhali nespravodlivosť a v dobách zúfalstva oživovali nádej.

Judea zanikla roku 586 p.n.l. asýrsky vojaci zničili Šalamúnov chrám, mesto Jeruzalem a odvliekli všetko žijúce obyvateľstvo do babylonského zajatia. Po zničení chrámu náboženstvo ktoré sa opieralo o presne stanovený kult a obrady v chráme, muselo zaniknúť alebo transformovať svoje vonkajšie formy. Židovský štát bol zničený, ale tradícia, kultúra a náboženský život ďalej prebiehal nezmenšenou intenzitou. Namiesto chrámu vznikali synagógy, namiesto prinášania obetí sa modlilo. Babylonské zajatie trvalo 50 rokov, až do roku 536 p.n.l. Proroci, ktorý patrili k navrátilcom z Babylonu, videli podstatný problém rekonštrukcie národného života v morálnej oblasti.

Obávali sa negatívneho vplyvu susedných národov na Židov. Z toho dôvodu zakazovali zmiešané manželstvá medzi cudzincami a Židmi, a tak sa snažili o vytvorenie prevažne židovského osídlenia Jeruzalema. Obnovil sa kultový život. Spočiatku postavili len oltár, neskôr sa začalo s výstavbou nového, druhého chrámu. Slávnostné vysvätenie sa konalo roku 516 p.n.l. Významným aktom v období druhého chrámu bolo opätovné formálne vstúpenie národa do zväzku s Hospodinom. Podľa tohoto zväzku sa národ zaviazal dodržiavať zákon, ústne tradovaný od čias zjavenia na hore Sinaj.

Ďalšie roky histórie sa označujú ako helenistická éra. Začína výbojmi Alexandra Veľkého, ktorý pred rokom 330 p.n.l. dobyl celú prednú Áziu vrátane Jeruzalema. V Jeruzaleme sa správal slušne, rešpektoval miestne zvyky a náboženské cítenie. Za dobu helenizácie sú označované roky 330-63 p.n.l. Táto doba nesporne priniesla značné pozitíva v oblasti vedy, kultúry ale aj v iných oblastiach života. Negatívnou stránkou gréckej kultúry bol komplikovaný systém mytológie, mnohobožstvo, náboženská ľahostajnosť a pestovanie kultu tela, čo bolo Židom cudzie. Po stránke politickej bola Judea podriadená Ptolemajovskej ríši, ktorej ťažisko bolo v Egypte

veľkňaza zastával miestodržiteľ. Náboženstvo nebolo potláčané, ale dochádzalo k istej kultúrnej asimilácii s helenizmom

Vznikali židovské obce v Alexandrii a iných mestách. V oblasti židovského štátu bola kontinuita grécko - židovskej symbiózy pretrhnutá okolo roku 200 p.n.l. bolo zavedené násilné pogrečťovanie obyvateľstva. Židovské náboženstvo postavili mimo zákon a zneuctili chrám. Po čase to vyvolalo ozbrojené povstania proti gréckej okupácii. Po niekoľkých rokoch ťažkých bojov bola krajina oslobodená a chrám opäť zasvätený.

V čase, keď rástol význam novej veľmoci Ríma bola Judea sústavne otriasaná vnútornými bojmi. V roku 64 p.n.l. sa celá oblasť Stredomoria vrátane Judei dostala pod rímsky protektorát. V časoch okolo nášho letopočtu bola Judea veľmi „horúcou“ pôdou. Množstvo rôznych politických a duchovných prúdov štiepilo spoločnosť na polemizujúce fragmenty.

Krajina bola ohniskom nepokojov a Rím sa rozhodol pre priamu anexiu roku 6. Situáciu to pochopiteľne zhoršilo. Židovský ľud sa cítil dotknutý prítomnosťou légií, ich orlov a iných znakov, ktoré boli židovstvu cudzie. Prítomnosť vojska a rozsiahle stavby budované Rimanmi zaťažovali hospodárstvo. Za týchto okolností sa množili prípady otvorenej rebélie so zbraňami. Dôsledkom bolo povstanie Židov roku 66. Bolo to obdobie vrcholu moci a sily Rímskej ríše. Trestná expedícia dobyla krajinu a po dlhom obliehaní aj Jeruzalem. 656 rokov po zničení Šalamúnovho chrámu bol v roku 70 zničený druhý chrám.

Ťažko prístupná pevnosť padla, a tak zanikli všetky zvyšky židovskej štátnosti. Zánik štátu vytvoril nové podmienky ďalšej existencie židovského národa. Situácia bola iná ako po zničení prvého chrámu, keď sa Židia dostali do zajatia, ale žili spoločne. Po dobytí Jeruzalema sa začala epocha diaspóry, rozptýlenia Židov medzi iné národy sveta. Aj po zničení chrámu ostávala Judea miestom kde sa rímska moc sústavne stretávala s prejavmi nespokojnosti obyvateľstva .Židia sa nechceli stať Rimanmi . Trvalo dlhší čas kým si rímske úrady uvedomili význam škôl pre zachovanie národnej identity a zakázali ich ďalšiu činnosť. Pre Rimanov však bolo už neskoro.

Čas keď sa dali duchovné základy židovstva zničiť už prešiel. Talmudické učilištia kvitli v Babylone, Mišna sa tvorila napriek zákazom a židovstvo sa sťahovalo do ilegality. Počas židovsko - rímskych vojen v rokoch 70 a 135 zanikla rozsiahla literatúra, ale Biblia sa zachránila a nadobudla kľúčový význam pre existenciu Židov v diaspóre.

V prvých storočiach letopočtu pracoval v Palestíne súdny dvor - Synhedrium - ktorý prevzal zvyšky autority niekdajšieho židovského štátu. Hlavou bol Patriarcha – uznaný prípadne trpený rímskymi úradmi. Synhedrium malo súdnu moc v náboženských aj svetských veciach. V roku 425 úrad definitívne zanikol. V čase zániku Synhedria zohrávali už židovské komunity v Babylone Sasanidovskej ríši, vedúcu úlohu. Vznikli tu aj dve školy – akadémie. Výsledkom práce mnohých učencov na akadémiách v Babylone je Babylonský Talmud, Babylonská Gemara. Jej konečnú redakciu urobili koncom 5. Storočia.

O niekoľko rokov neskôr boli školy zavreté, synagógy zbúrané a veľa Židov muselo opustiť krajinu z obavy o život.

Po prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo sa postavenie Židov zhoršilo. Mladá kresťanská cirkev zabudla na svoj židovský pôvod a v Židoch videla nepriateľov. Postavenie Židov sa na krátky čas zlepšilo za vlády cisára Juliána. V súvislosti zo svojou protikresťanskou politikou bol voči Židom priaznivo naklonený, uvažoval dokonca o výstavbe tretieho chrámu. Po jeho smrti roku 363 sa majoritné postavenie kresťanstva v ríši obnovilo. Zatiaľ čo Byzantská ríša za vlády Justiána Židov prenasledovala a na rímskej pôde vládli dobyvatelia na arabskom poloostrov vzniklo nové náboženstvo Islam.

Aj keď zakladateľ Islamu mal nepriateľský postoj k Židom spolužitie medzi Židmi a mohamedánmi prinieslo mnohé plody. V čase vyspelého kalifátu mali Židia aj svoju autonómiu na čele s exilarchom ako svetskou autoritou a gaonom ako duchovnou autoritou. Vrchol rozkvetu však dosiahli židovský vedci v Španielsku. Španielsko bolo od 8. Storočia rozdelené na kresťanskú a mohamedánsku časť. Každá z nich sa skladala z drobných kniežactiev a emirátov. Najvýznamnejší emirát bol v Kordóbe. Dôsledkom svetského vplyvu Židov na spoločenské pomery je bohatá duchovná žatva a do dnešných dní zachovaná judaistická literatúra v arabskom jazyku.

Predchádzajúce obdobie hodnotíme ako dobu vrcholu španielskej islamskej civilizácie, ktorá žila v symbióze so židovskou kultúrou. Nasledujúce storočia sú poznačené vzrastajúcim tlakom kresťanstva na emiráty. Znamenalo to zhoršenie hospodárskych pomerov týchto štátov. Zhoršenie sa prejavilo vo všetkých skupinách, ale nie v rovnakej miera , Židov, predstavujúcich menšinu sa zhoršenie dotklo viac ako iných vrstiev.

Na európskej scéne hrali dôležitú úlohu aj novovzniknuté štáty, ktoré hlásali myšlienku univerzalizmu, teda veľkých celkov. Túto myšlienku hlásala aj cirkev, aj keď v inej podobe. Na jej čele stál pápež, ktorý nebol len duchovnou ale aj svetskou autoritou. Pod autoritou cirkvi a pápeža sa zrodili križiacke výpravy. Boli to vojenské ťaženia ktorých pôvodným cieľom bolo dobytie Jeruzalema a oslobodenie svätého hrobu.

Pre európske hlavne nemecké židovstvo predstavujú križiacke výpravy tragický zlom. Už prvé pomerne živelne organizované pokusy o križiacku výpravu sa skončili v Uhorsku, kde sa predvoj križiakov dopúšťal lúpeží a násilia. Tretí zástup začal svoju výpravu veľkým pogromom proti Židom v okolí Rýna. Mnohé obce v Nemecku, Čechách a v Uhorsku sa stali terčom výprav, ktoré pustošili Európu do 13. Storočia. Pre Židov to boli nepredstaviteľne ťažké časy. Rabovanie a vyvražďovanie židovských obcí sa opakovalo při každej výprave. Križiaci sami deklarovali túto činnosť ako boj proti nepriateľom kresťanstva. Za obeť im padlo viacero židovských komunít.

V priebehu rokov 1099 až 1250 sa niekoľko krát zmocnili Jeruzalema a patrične ho vyplienili. Spolu s križiackymi výpravami tu pôsobil aj iný faktor, ktorý zhoršoval postavenie Židov. Bol to postoj katolíckej cirkvi, ktorá vydala v stredoveku stovky protižidovských výnosov a nariadení. Kresťanská cirkev zakázala Židom vykonávať remeslá, donútila ich bývať v getách, označila ich žltým znakom, ktorý museli nosiť na viditeľnom mieste. Paralelne s telesným násilím sa konalo aj duchovné násilie. Vznikli inštitúcie, ktoré boli zamerané na obracanie Židov na Jedinú správnu vieru, kresťanstvo. Stredovek bol pre Židov skutočne dobou temna. Je obdivuhodné, že napriek tomu dokázali zanechať po sebe trvalé duchovné hodnoty. Vedľajším následkom tých čias bol príklon židovských učencov k mystike.

Na dokreslenie celého obrazu stredoveku treba dodať, že bol dobou temna nielen pre Židov ale aj pre kresťanov.

Neskôr sa prejavili snahy reformovať kresťanstvo a odstrániť jeho najkrikľavejšie deformácie, v Európe vznikol rad pokusov o reformáciu, ale postavenie židovského obyvateľstva sa zlepšilo až v 18. Storočí. Za skutočnú vlasť Židov v Európe možno označiť Španielsko, kde sa nachádzala početne najsilnejšia a silne asimilovaná židovská menšina. Bola to však civilizácia odsúdená na zánik. Po celé 14. storočie rástol tlak kresťanského severu na islamský juh. Vojny často viedli k pogromom proti Židom. Jeden z najstrašnejších sa udial roku 1391, za obeť mu padlo 4000 Židov. Zhoršovanie situácie španielskych Židov prebiehala aj v 15. Storočí. Vyhnanie Židov zo Španielska malo nedozerné následky a dnes je evidentné, že veľmocensky spôsobilo zánik Španielska.

Doba neskoršieho stredoveku a raného novoveku našla Židov v žalostnom stave. Dôsledkom sústavného utrpenia, neistoty a prenasledovania bola všeobecná beznádej, úzkosť a strach. Celý kontinent sa len pomaly dvíhal z duševného temna. Pozície cirkvi boli otrasené reformnými hnutiami. Židovské obyvateľstvo krajín kde zvíťazila reformácia sa správalo k novému náboženstvu zdržanlivo. Napriek tomu sa začalo miestami meniť postavenie židovských menšín k lepšiemu, čo spôsobila zmenená štruktúra spoločnosti, ktorá potrebovala odborníkov nového typu. V mnohých mestách, kniežatstvách a štátoch sa objavujú židovskí politici, diplomati a mecenáši.

Najvyššia hustota židovského obyvateľstva je v Poľsku a v Rusku. Strašnou pohromou pre východné komunity bolo povstanie kozákov. Za desať rokov trvania vyvraždili kozáci 700 000 Židov. Surovosť a nezmyselná krutosť vraždenia nemali obdobu v dejinách. Po skončení povstania stáli rabíni pred ťažkou úlohou. Ľudia, ktorí prežili nepredstaviteľné hrôzy, boli spoločensky aj nábožensky vykorenení. Spoločnosť aj židovské komunity boli v troskách. Značná časť židovského obyvateľstva zúfalo očakávala nadprirodzený zásah. Ľudia túžili po zázrakoch. Rabíni riešili celú túto situáciu autoritatívne. Život bol vtesnaný do príkazov a zákazov. Talmud študovali skoro všetci Židia.

Pomery v západnej Európe sa vyvíjali celkom ináč. Rástla ti autorita rozumu a empirickej skúsenosti.

Na obzore Európy 18. Storočia sa objavila nová univerzálna myšlienka o rovnosti ľudí bez rozdielu pôvodu, náboženstva či rasy. Prvý novodobý štát, ktorý nepoznal žiadne zákonné ohraničenia práv židovskej menšiny bili USA. Na európskej pôde predstavuje dejinný zlom Veľká francúzska buržoázna revolúcia, obdobie za vlády Napoleona. Reakcia proti emancipácii Židov prišla po porážke Napoleona a Viedenskom kongrese. V nasledujúcom období sa stali Židia predmetom výsmechu a ponižovania. Druhá polovica 18. Storočia priniesla väčšine Židov v Európe formálnu rovnoprávnosť, ale prax bola často iná.

Pokiaľ sa Židia pokúšali robiť špičkové kariéry alebo získavať vysokopostavené miesta, boli postavení pred nepísaný zákon „ďalej je postup dovolený len kresťanom.“ V dôsledku toho bolo v 19. Storočí veľa prestupov zo židovskej na kresťanskú vieru. V 19. Storočí vyšli Židia z geta a zapojili sa do všetkých foriem občianskeho života. Ich úspech bol evidentný a prinášal obdiv aj nenávisť. Vo väčšine štátov Židia nadobúdali formálnu rovnoprávnosť s ostatnými občanmi. Na počiatku 20. Storočia sa objavujú zmiešané manželstvá medzi osobami židovského a nežidovského pôvodu.

Klesá vplyv náboženstva na každodenný život. Medzi židovským obyvateľstvom existovala značná migrácia najmä kôli pogromom a antisemitizmu. Tak vznikali židovské komunity v mnohých mestách USA, najmä v New Yorku. V 20. Storočí je na prvom mieste tragédia európskeho židovstva v období nacizmu – HOLOCOUST. Na holocouste sa ukázalo, aký je tenký civilizačný náter moderného človeka, aké temné sily driemu v podvedomí a aké strašné môžu byť ich dôsledky. Rozsah a krutosť holocoustu presiahli všetky hranice ľudskej fantázie. Druhou významnou udalosťou židovských dejín je vznik štátu Izrael.


Hovorí sa že Európska civilizácia stojí na troch stĺpoch. Jedným z nich je hora Sinaj, ktorá reprezentuje židovské zdroje náboženstva a kultúry.

Judaizmus je kolektívna, religiózna (náboženská), kultúrna a právna tradícia a civilizácia, ktorá sa vyvinula a menila od začiatku biblickej periódy až po dnešok. Zahŕňa veľa rôznych his torických období, ako aj veľa rôznych prístupov k centrálnej otázke Boha, človeka a sveta. Napriek rôznosti sú všetky tieto prístupy zviazané kontinuitou tradícií, ako aj kolektívnym historickým osudom detí Izraela.
Pôvod slova žid treba hľadať v Starom zákone, v zbierke kníh tvoriacich základ židovského náboženstva. Je to päť kníh Mojžišových -Tóra(písomne zaznamenaná tradícia). Najväčší význam pre židovstvo má zbierka komentárov Tóry známa pod menom Talmud- je vlastne jej výkladom a učením sa Tóre, jadrom Talmudu je Mišna- základné halachické dielo, ktoré vychádza s Tóry.

Halacha- tradícia ktorá určuje život veriacich do podrobností. Pôvodne sa zachovávala ústne. Je to vlastne súbor tradícií a príkazov ktorý nie je nemenný. Na žiadnom mieste Tóry nenájdeme výzvu ku krutosti, alebo surovosti, ale na mnohých miestach je napísaná požiadavka miernosti a tolerancie. Nielen voči ľuďom ale aj voči všetkému živému. Tóra sa zastáva otrokov v čase keď otroctvo bolo súčasťou života všetkých národov a malo často veľmi surové formy. Sú v nej zákony na ochranu v prospech chudobných, vdov a sirôt, ale aj zákony na ochranu zvierat. Celou Tórou sa tiahne niť prikázania, tolerancia a ohľaduplnosti.

Základné črty náboženstva:

Židovská viera ja prísne monoteistická. Židovstvo verí v nesmrteľnosť ľudskej duše. Človek má slobodnú vôľu, môže rozhodovať o svojom konaní ,môže konať dobro alebo zlo. Ako návod na rozlíšenia dobra a zla slúži Tóra, ktorú Hospodin ponúkol všetkým národom. Prijal ju však len židovský národ a uzavrel s Hospodinom zmluvu, ktorá vyžaduje dodržiavanie zákona Tóry. Časť zákonov Tóry má podľa židovskej etiky platnosť aj pre nežidovské obyvateľstva. Sú to takzvané Noachove zákony: konať spravodlivo, nezapierať Boha, neslúžiť modlám, nevraždiť, nesmilniť a netrápiť zvieratá. Tóra dávala odpovede nielen na náboženské otázky.

Dejinným cieľom náboženstva je dosiahnutie lepšieho stavu sveta, ktorý bude zvestovaný príchodom Mesiáša (človek vyslaný Hospodinom). Po jeho príchode na Zem prestanú vojny a násil - nosti. Ľudstvo bude žiť v šťastí a harmónii, Židia sa vrátia do svojej starej vlasti a nenávisť medzi národmi aj jednotlivcami sa pominie.

Židovské náboženstvo nepozná cirkevnú hierarchiu. Na čele náboženskej obce stojí jej predstavený a popri ňom rabín. Rabín je znalcom Tóry a inej náboženskej literatúry, prislúcha mu sudcovská úloha vo veciach náboženských, v minulosti aj svetských. Je kazateľom v synagóge a učí deti základom Tóry.
Základný obrad, určujúci príslušnosť mužov k židovskému náboženstvu je obrad zvaný brit mila (zmluva obriezky ).

Podľa židovských pravidiel je chlapec považovaný za dieťa do 13-eho roku života, nasleduje obrad bar micva(syn zákona), po ktorom sa chlapec považuje za dospelého.

Židovská svadba sa odohráva podľa rituálneho zvyku. Súčasťou je spísanie svadobnej zmluvy. Svadba nie je viazaná na synagógu.

Poslednou zástavkou človeka na zemi je pohreb. Židovský pohreb sa vyznačuje jednoduchos ťou. Nepochováva sa v sobotu ani vo sviatok. Smútok sa dodržiava spolu 37 dní.

Prúdy židovstva:

1. Chasidizmus 2. Reformované židovstvo 3. Konzervativizmus 4. Aškenázki a sefardskí Židia 5. Rekonštruktualizmus 6. Karaiti 7. Samaritáni 8. Falaša

Židovský kalendár:

Je lunárny, riadi sa fázami mesiaca. Preto pripadajú židovské sviatky každý rok na iný dátum. Kalendárny rok má 12 mesiacov po 29 alebo 30 dní spolu 354 dní. Každý 19-ty rok má 13 mesiacov.

Názvy mesiacov:

1.Nisan. 2.Ijar. 3.Sivan. 4.Tamuz. 5.Av. 6.Elul. 7.Tišri. 8.Chešvan. 9.Kisle 10.Tevet.
11.Ševat. 12.Adar.(13.Veadar)

Sviatky:

1. Veľké sviatky: Roš Hašana, Jom Kipur
2. Pútnické sviatky: Pesah, Šavuot, Sukkot, Šemini Aceret, Simchat Tóra
3. Spomienkové dni: Tevet, Tamuz, 9.AV
4.Polosviatky: Tu bi-Švat, Purrim, Lag ba-Omer, Chanuka

Zo všetkých sviatkov požíva najväčšiu úctu sobota--sabat. Sobotný deň je najvýznamnejším sviatkom a najdôležitejším dňom týždňa, patrí k základným prejavom židovskej viery. Jej svätenie sa spomína ako jeden s príkazov desatora. Prípravy na sobotu sú zjavné už v piatok popoludní.

Všetky druhy aktivít, práca, obchod, vyučovanie, domáce práce a pod. sa nevykonávali. Posledný čas pred začiatkom soboty, teda v piatok popoludní, navštevovali Židia rituálny kúpeľ--mikve, aby mohli privítať sobotu v telesnej čistote a podľa možnosti vo sviatočnom oblečení. Židovská sobota je zhrnutím celého náboženského zmýšľania a odráža všetky jeho podstatné črty. Tomu zodpovedá aj veľký počet príkazov a nariadení vzťahujúcich sa na sobotný deň. Najpodstatnejšie je napodobenie stavu, ktorý existoval počas prvého sabatu opísaného v Tóre.

(Tóra sa číta v synagóge, počas rannej bohoslužby. Na každú sobotu v roku pripadne jeden odsek Tóry.) Bol to stav harmónie, stav pôvodného bytia sveta, ktorý nebol narušený činnosťou človeka, a zároveň stav oddychu človeka, prírody aj Boha. Sobota nie je útekom od práce, ale naopak je to vzdanie úcty práci. Poznáme dva centrálne pojmy sabatu: menuchach(oddych), melacha(práca).