Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bachov absolutizmus - neoabsolutizmus

/ /


Poslať|Obľúbiť referát|Tlačiť|Uložiť|Nahlásiť

Ťaháky-referáty vysoká 14.január 2007

1 2 3 4 5

slovenský jazyk 8 strán (4511 slov) Čítané 23019 krát Hodnotené 520-krát


Revolúcia rokov 1848-1849 sa skončila vo všetkých európskych krajinách porážkou revolučných síl. K moci sa dostali reakčné sily, ktoré sa usilovali o návrat predrevolučných pomerov. Panovníkovi sa podarilo upevniť svoju moc a zlikvidovať viaceré revolučné výdobytky. V habsburskej monarchii sa mladý cisár František Jozef I. a jeho vláda usilovali o centralizáciu štátnej moci a zavednie politického režimu, ktorý by zabránil vypuknutiu novej revolúcie.

Popri cisárskom dvore hlavným nositeľom centralistických snáh sa stala predlitavská vláda kniežaťa Felixa SCHWARZENBERGA, ktorá nastúpila 22. novembra 1848. On so svojim kabinetom po bitke pri Világoši pripravoval nové usporiadanie štátoprávnych a politickoprávnych pomerov ríše. Usilovali sa upevniť vedúcu pozíciu Habsburgovcov v Nemeckom spolku a ríše v Európe. Medzi vládnym kabinetom, ktorý okrem premiéra Schwarzenberga, tvorili ministri gróf F. Stadion, barón F. Krauss, A. Bach a rytier K. Bruck, neskôr A. Schmerling, na jednej strane a cisárom a jeho dvorom na strane druhej, však existovali dosť značné rozdiely na správu ríše. Väčšina vládneho kabinetu bola stúpencom konštitučného centralizmu. Naproti tomu panovník za podpory armády presadzoval postupne centralistický ale aj samovládny režim. Prvou obeťou zápasu týchto dvoch tendencií bolo odstúpenie najliberálnejšieho člena kabinetu F. Stadiona. Kreslo ministra vnútra prevzal po ňom Alexander Bach a do funkcie ministra školstva bol menovaný L. THUN.

V ríši nastoľovanie absolutistického a centralistického režimu prebiehalo po revolúcii pozvoľne. Už rozpustením ústavodarného snemu v Kroměříži a vydaním oktrojovanej ústavy v marci 1849 zreteľne naznačili, že nechcú pustiť zo svojich rúk riadenie ríše. Oktrojovaná ústava zakotvovala však princípy buržoáznej ústavnej rovnosti, platnosť zrušenia poddanstva i zásadu rovnoprávnosti a ochrany všetkých národov a národností ríše. Sľubovalo sa v nej obnoviť ústavné samosprávne inštitúcie a zastupiteľské orgány monarchií. V čase jej vydania však situácia nebola taká, aby ústavu v krátkom čase mohli uviesť do života.

Šlachta bola hlavnou oporou dynastie, ktorá sa snažila udržať polofeudálne spôsoby vlády. Stroskotanie revolúcie umožnilo načas obnoviť absolutistický režim. Cisár František Jozef I /1848-1916/ zrušil oktrojovanú ústavu z marca 1849 a nastolil absolutistickú vládu na čele s ministrom A. Bachom. Bachovský absolutizmus nebol iba pokračovaním predrevolučného absolutizmu - metternichovského. Uplatňoval sa v ňom silne vplyv buržoázie. Štátny aparát prebudovali tak, aby nebrzdil rozvoj kapitalistického podnikania. Väčšina úradov prešla do rúk buržoázie. Armádu organizovali jednotne a zaviedli všeobecnú brannú povinnosť. Na potlačovanie akéhokoľvek pokrokového hnutia určili okrem polície novozriadené pluky četníctva. Politický systém zavedený Bachom dostal meno neoabsolutizmus.

Cisársky dvor sa necítil dosť silný, aby zrušil existujúcu ústavu. Do života sa síce neuviedla, ale vláde dávala určitý znak ústavnej nezávislosti. Od roku 1850 však dvor začal odbúravať aj formálnu platnosť ústavy. V jesenných mesiacoch cisár poveril baróna Karola Fridricha Kubecka prípravou zriadenia tzv. ríšskej rady. Na znak nesúhlasu s týmto opatrením časť ministrov v priebehu roku 1851 sa vzdala svojej funkcie. Neurobil tak L. Thun a A. Bach. Zriadenie ríšskej rady oznamoval patent podpísaný cisárom 13. apríla 1851. Stala sa poradným orgánom panovníka a ministerstiev v otázkach ako boli návrhy zákonov, nariadení a iných opatrení. Zakrátko panovník nariadením 20. augusta 1851 zbavil vládu ústavnej zodpovednosti a spolu s ríšskou radou urobil z nich orgány panovníka. Ríšska rada sa zmenila na tzv. korunnú radu na čele s predsedom barónom Kubeckom, Mala 9 členov, medzi nimi aj dvaja maďarskí šľachtici – gróf František Zichy a Ladislav Szogyény.

Cestu k nastoleniu samovládnej moci si zabezpečili dvorské kruhy pomocou armády . Popri cisárskej armáde to boli poriadkové ozbrojené zložky tzv. štátnej polície a žandárstva, zriadené cisárskym patentom roku 1850. Vybudovala sa jednotná sieť celoríšskej poriadkovej brachiálnej moci na čele s podmaršalom Johannom Kempenom. Mala potláčať triednu a sociálnu nespokojnosť, kontrolovať verejný i súkromný život. Bachov absolutizmu rozpútal brutálnu policajnú perzekúciu. Zrušenie zhromažďovacieho práva a slobody tlače postihlo obzvlášť robotíctvo a inteligenciu. Predstaviteľov utlačovaných národov dávali pod policajný a zbavovali verejných funkcií. Vedúcich činiteľov radikálno-demokratického prúdu z rokov 1848-1849 na dlhé roky uvrhli do pevnostných väzníc. Avšak bachovskému absolutizmu sa nepodarilo ľud zastrašiť. Robotníctvo, ktoré bolo politicky úplne bezprávne, bránilo sa utlaku živelnými štrajkami. Roku 1852 krvavo potlačili mzdový banícky štrajk v Banskej Štiavnici.

Dvor prostredníctvom bachovského kabinetu prikročil k likvidovaniu posledných zvyškov buržoázneho konštitucionalizmu a k nastoleniu štátneho aparátu nového typu. Takýmto krokom boli tzv. Silvestrovské patenty /31. decembra 1851/. Sú to tri patenty, ktorými sa aj verbálne zrušila platnosť marcovej oktrojovanej ústavy, vyhlásilo zavedenie jednotnej centralistickej štátnej a verejnej správy a sústavy súdnictva v celej ríši. Jej súčasťou bola aj silná germanizácia, ktorá vychádzala z princípu , že zjednocovacím prostriedkom sa mal stať štátny jazyk – nemčina. Najväčší šíritelia germanizácie štátnej správy ríše boli Kubeck, Krauss a Bach. Viedenská vláda chcela utvoriť jednotnú rakúsku národnosť a jednotné rakúske vlastenectvo. Nemčinu opäť zavádzali do úradov a škôl.

Prvý patent zrušil tzv. marcovú oktrojovanú ústavu. Potvrdil rovnosť všetkých občanov pred zákonom, zrušenie poddanstva a robotných povinností. Ďalší patent zrušil občianske práva, medzi nimi napr. slobodu tlače, slobodu prejavu, slobodu spolčovania a zhromažďovania. Priznával ochranu štátom uznaným cirkvám. Tretí patent určoval systém a štruktúru administratívneho delenia rakúskej monarchie., odstránil verejný charakter súdneho pojednávania a zrušil súdne poroty. Občiansky a trestný zákonník sa stal jednotným pre všetky krajiny monarchie. Panovník vládol bez spolupráce s parlamentom, dočasne využíval ako poradný orgán iba tzv. ríšsku radu, verejnosť nemala nijaké právo kontroly.

Základom novej centralistickej politickej správy podľa Stadionovej oktrojovanej ústavy sa mali stať obce s kompetenciou širokej samosprávnej sústavy. Silvestrovské patenty však podriadili obecnú samosprávu centralistickému a absolutistickému vládnemu systému. Voľba obecných výborov bola prísne regulovaná. Zasadnutia výboru neboli prístupné verejnosti. V korunných krajinách ríše, okrem Uhorska, tzv. guberniálne snemy neboli síce zrušené, ale zmenili sa znovu na zastupiteľské orgány. Zaviedla sa nová sústava súdnictva. Bola trojinštančná. Základ tvorili okresné, tzv. slúžnovské súdy, spadajúce do kompetencie okresu. Druhou inštanciou boli tzv. zborové súdy a vrchné dištriktuálne súdy. Treťou inštanciou boli vrchné súdy krajinské, resp. najvyšší súd vo Viedni. V prvej polovici päťdesiatych rokov doplnili špeciálne obchodné a banské súdy a tzv. urbárske súdy.

Absolutistický vládny systém sa odrazil aj v obmedzovaní slobody, občianskeho spolčovania sa, slobody prejavu, tlače, voľnosti pohybu. Bachov režim obmedzil slobodu tlače tlačovým zákonom z roku 1852. Získal ju úplne pod svoju kontrolu uvalením zodpovednosti za politickú, ideovú i morálnu náplň tlače. Plnú kontrolu získal štát aj nad školstvom jednotlivých krajín ríše, ktorú najmä v stredných a vyšších školách výrazne využíval aj na germanizáciu.

Absolutistický vládny režim hľadal spojenca v katolíckej cirkvi. Vládne kruhy vo Viedni sa vzdali princípu „placetum regium“, t. j. vrchného práva štátu na kontrolu cirkevných organizácií. Konkordátom uzavretým s pápežom / 5. novembra 1855/ sa plne obnovila na úseku vnútornej správy katolíckej cirkvi platnosť cirkevného práva, zrušilo placetum regium, obnovila nezávislosť cirkevného súdnictva a záväznosť jeho rozhodnutí voči duchovenstvu, ale aj voči veriacim. Katolícka cirkev dostala takto pod svoj ideový dozor nižšie školstvo, dohľad nad tlačou pre svojich veriacich a podobne. Obnovilo sa jej právo slobodne disponovať s cirkevným pozemkovým majetkom. Štát jej zaručil plné štátne odškodnenie za zrušené cirkevné desiatky. Na druhej strane proti ostatným cirkvám /evanjelická, kalvínska/ vláda postupovala istý čas opačne. Snažila sa dostať pod svoju kontrolu ich cirkevnú správu.

Došlo aj k územnej reorganizácii verejnej správy krajiny. Pre Slovensko malo význam druhé, tzv. Geringerovo provizórium /13. septembra 1850-18. januára 1853/ a definitívum /19. januára 1853-20. októbra 1860/. Mali položiť základy trvalej, definitívnej územnej organizácie Uhorska.

Začiatkom júla 1850 barón Geringer sa stal dočasným miestodržiteľom krajiny so sídlom v Budíne. Tým sa začala ďalšia fáza začleňovania Uhorska do jednotného politickosprávneho systému ríše. 13. septembra 1850 vydal Bach nariadenie o dočasnom usporiadaní politickej správy Uhorska. Vyžadoval si rozšírenie personálu. Jeho získavanie z domácich, uhorských zdrojov bolo zložité. Najmä preto, že boli obsadené orgány výlučne šľachtou, ktorá bola už nevhodná. Kvalifikovaná úradnícka zložka nešľachtického pôvodu bola početne veľmi slabá a jej výber a rozmiestňovanie podliehali prísnym kritériám centralistického politického kurzu Viedne. Túto úlohu vykonávala osobitná komisia pre obnovu úradov podliehajúca priamo ministerstvu vnútra.

Uhorsko sa delilo na 5 dištriktov , z toho dva zahrňovali územie dnešného Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. Bratislavský dištrikt – sídlo v Bratislave, patrilo tam 11 žúp /Bratislavská, Nitrianska, Komárňanská, Hontianska, Novohradská, Tekovská, Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska/. Zmeny nastali najmä na juhozápadnom Slovensku. Nitrianska stolica sa rozdelila na dve -Dolnonitriansku a Hornonitriansku.

Košický dištrikt – sídlo Košice, patrili tam slovenské župy /Gemersko-Malohontská, Spišská, Šarišská, Zemplínska , Abovsko-Turnianska/ a tri zakarpatskoukrajinské župy /Užská, Berežskougočská, Marmarošská/.

Nová politická správa sa začala budovať na zásadách krajinského dištriktuálneho zriadenia. Ako hlavný politickosprávny orgán krajiny sa v Budíne konštituovalo miestodržiteľstvo. Podliehalo priamo panovníkovi, resp. ministerstvu vnútra. Bývalé vojenské dištrikty sa stali základom územnej organizácie politickej správy na čele s hlavnými župami. Im podliehali nižšie územné zložky správy.

Odvolanie Geringera z funkcie miestodržiteľa na jeseň 1851 signalizovalo, že aj v Uhorsku dôjde k zmenám správnej sústavy. Za nového miestodržiteľa a vrchného veliteľa cisárskej armády a polície v Uhorsku vymenoval panovník arciknieža Fridricha Rudolfa Albrechta. Plán tzv. definitívnej organizácie politickej správy Uhorska uviedol patent 19. februára 1853. Oproti Geringerovej organizácii podstatná zmena nastala v tom, že sa miestodržiteľstvo decentralizovalo do jednotlivých dištriktov. V každom sa zriadilo miestodržiteľské oddelenie na čele s vicemiestodržiteľom. V bratislavskom kraji túto funkciu zastával gróf Henrich Attems, v košickom barón Kristián Katza. Decentralizáciou miestodržiteľstva sa jeho celokrajinská pôsobnosť značne oslabila. Mal ju zjednocovať centrálny úrad politického a vojenského miestodržiteľa v Budíne na čele s arcikniežaťom Albrechtom. V skutočnosti však bola táto právomoc len formálne reprezentatívna. Plne ju mal vo svojich rukách Bach so svojím ministerstvom vnútra vo Viedni.

Zrušením marcovej oktrojovanej ústavy a tzv. definitívnou úpravou politickej správy a súdnictva v Uhorsku sa uskutočnil vyše trojročný proces nastoľovania absolutistického a centralistického vládneho systému. Zákony a predpisy sa vydávali zhora. Uplatňovala sa na potláčanie práv a demokratických hnutí jednotlivých národov ríše. Bachov režim sa stal oporou samovládneho diktátu, germanizácie, a preto ho ľud , ale ešte viac uhorská šľachta nenávideli.

V niektorých ohľadoch vrátilo monarchiu a jej obyvateľov pred rok 1848. Všeobecné smerovanie k modernej industriálnej spoločnosti však nový režim iba čiastočne a dočasne pribrzdil, ale zastaviť ho nevládal. Nepriaznivé dôsledky neoabsolutizmu najviac doľahli na Uhorsko. Vojenská diktatúra tu pretrvala až do roku 1854, keď bol odvolaný výnimočný stav.

Jednotlivé etapy ústavných a štátoprávnych premien sa bytostne dotýkali aj slovenskej národnej spoločnosti. V prvých etapách do nich vkladala veľké nádeje na uskutočnenie svojich národných, hospodárskych, sociálnych i kultúrnych túžob. Koncom roku 1849 organizovanie národných petícií a vysielanie deputácií do Viedne na podporu slovenských národných požiadaviek postupne ustalo. Voči Slovensku sa uvalil výnimočný stav, hoci Slováci bojovali na cisárskej strane. Oficiálne sa toto opatrenie odôvodňovalo tým, že aj na Slovensku mali kossuthovci medzi šľachtou a časťou meštianstva silné pozície a že ich zneškodnenie je aj v záujme slovenského ľudu. Ozývali sa hlasy, že do úradov a súdov sa dosadzujú bývalí alebo tajní kossuthovci, ktorí sa snažia obnoviť pozície maďarčiny v úradovaní na Slovensku. V slovenských novinách sa uverejňovali aj správy o nespokojnosti Slovákov. K narastaniu neistoty a obáv v radoch slovenskej verejnosti prispievalo aj to, že sa vytrácali jeho hlavní predstavitelia a organizátori slovenského národnooslobodzovacieho zápasu – Štúr, Hurban, Hodža a ich najbližší spolupracovníci. Redakcia Slovenských novín v priebehu roku 1850 dostala mnoho otázok, prečo ich vláda neangažuje pri reorganizácii správy na Slovensku a aké sú príčiny ich odmlčania sa. Svedčilo to, že slovenská verejnosť v ich postavení a osude videla aj svoj vlastný osud.

Viedeň nenaplnila nič z toho, čo požadovali slovenskí predstavitelia. Vláda odmietla uvažovať o nejakých politických právach pre národy. Proti tomu ešte v auguste 1849 protestovali Štúr a Hurban. Vláda sa ich usilovala upokojiť ponúknutím nevýznamných úradníckych miest, čo obaja odmietli. Preto ich postavili pod policajný dozor. Nemali možnosť verejne vystupovať a tak sa utiahli do súkromia. Hurban na faru do Hlbokého, Štúr do Uhrovca a Modry.

Pre Slovákov bola politika Viedne veľkým sklamaním. Medzi vodcami slovenského hnutia zavládla hlboká depresia. Jedným z prejavov tejto depresie boli aj pokusy o návrat k češtine, často v jej biblickej podobe. Na čele bol Ján Kollár, ktorý sa nevzdal svojej koncepcie jednotného československého kmeňa. Vážnosť jeho vystúpenia podporila aj viedenská vláda, ktorá ho vymenovala za vládneho dôverníka pre slovenské veci. Stal sa profesorom na viedenskej univerzite a dostal povolenie na vydávanie Slovenských novín. Spočiatku vychádzali v slovenčine, od začiatku roku 1850 v biblickej češtine. Tak sa znova objavil starý jazykový rozkol, ktorý už pred revolúciou štúrovci vyriešili. Dosiahnutá jednota sa začala rozpadať. Kollárove snahy získali podporu aj na českej strane. V tejto situácii zmobilizovali svoje sily stúpenci spisovnej slovenčiny. V októbri 1851 zorganizovali v Bratislave poradu katolíckych i evanjelických stúpencov slovenčiny. Stretli sa tu Štúr, Hurban, Hodža s Andrejom Radlinským, Jánom Palárikom, Štefanom Závodníkom a Martinom Hattalom. Dohodli sa na ustálení spisovnej Slovenčiny a na zavedení nového pravopisu. Vypracovaním novej gramatiky poverili Martina Hattalu. Iniciátorom reformi bol Hodža. Reforma sa zavŕšila publikovaním Hattalovej práce Krátka mluvnica slovenská roku 1852. Bol to vcelku ojedinelý úspech v pochmúrnom období Bachovej éry.

Na Slovensku sa pri reorganizácii civilnej správy dostal do úradov len malý počet národne angažovaných Slovákov. Okrem bývalých slovenských vládnych dôverníkov Hánricha a Hlaváča, zastávali funkcie len Jozef Kozáček ako školský dozorca Bratislavského a Ján Pavol Tomášek Košického dištriktu. Najsilnejšie pozície získali Slováci vo Zvolenskej /Michal Rárus/ a Gemersko-Malohontskej župe. V celoslovenskom meradle to boli pozície veľmi skromné. Mnohí však verili, že dosiahnuté pozície sú len prvým krokom pri definitívnej úprave politickosprávnych pomerov v Uhorsku. Dôveru podporilo aj dosadenie nových katolíckych biskupov a evanjelických superintendentov na Slovensku. V júli 1850 za biskupa banskobystrickej diecézy vymenovali Štefana Moysesa, v spišskej diecézy Ladislava Zábojského a rožňavskej Štefana Kollarčíka – všetci slovenského pôvodu. Skutočnou oporou však bol len Moyses.

Na pôde evanjelickej cirkvi bol menovaný brezniansky farár Ján Chalupka r 1850 za superintendenta preddunajského dištriktu a seniora v Revúcej Samuela Reussa pre potiský dištrikt. Pozitívne nádeje sa spočiatku spájali i s vymenovaním košickobelianskeho rodáka Jána Scitovského za ostrihomského arcibiskupa a primasa Uhorska. V ľudovom školstve a náboženskej spisbe pre ľud nebránil používaniu materinskej reči. Ale prihlásením sa do politického tábora maďarských starokonzervatívcov sa stal vážnou prekážkou uplatňovania princípu národnej rovnoprávnosti. Ako úradnú cirkevnú reč ponechal latinčinu. Na stredných a vysokých školách v Uhorsku na biskupskej konferencii roku 1855 presadzoval maďarčinu.

Obdobie neoabsolutizmu bolo obdobím sklamania najmä preto, že výsledky porovnávali s revolučnými politickými požiadavkam. V jazykovej a kultúrnej oblasti sa však postavila hrádza postupujúcej maďarizácii a pre Slovákov sa vytvorilo vcelku dobré východisko pre zvýšenú aktivitu na začiatku 60. rokov. Roku 1859 utrpelo Rakúsko porážku od talianskych národnooslobodzovacích vojsk, ktoré bojovali za zjednotenie Taliansky a odtrhnutie talianskych oblastí spod rakúskej nadvlády. Porážka vyvolala v Rakúsku hlbokú vnútropolitickú krízu. Cisár František Jozef sa rozhodol obetovať nenávideného ministra vnútra Alexandra Bacha a prepustil ho /1859/

Roku 1860 bol cisár nútený, v tzv. októbrovom diplome, slávnostne vyhlásiť, že sa navždy zrieka absolutizmu a prisľúbil obnoviť ústavné práva jednotlivých krajín monarchie. Bachova éra sa skončila. Viedenská vláda oslabená porážkou prejavila ochotu aj k ďalším ústupkom. Národy opäť ožívali. Len čo povolil policajný a byrokratický teror, začali predkladať nesplnené požiadavky z revolučných rokov. Aj Slováci sa prihlásili so svojimi požiadavkami. Andrej Radlinský zozbieral podpisy na požiadavku zavedenia slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka na Slovensku. Požiadavky Slovákov predniesol na ríšskej rade záhrebský biskup Jozef Juraj Strossmyer. Cisár najprv jazykové požiadavky prijal a nariadením z júla 1860 povolil používanie slovenčiny popri nemčine a maďarčine v 23 uhorských župách. No skôr, než toto nariadenie vstúpilo do platnosti , stratilo význam, lebo cisár ustúpil silnému maďarskému tlaku a urobil v ríši zásadné reformy v prospech Maďarov.

Nová ústava, ktorú viedenská vláda nanútila vo februári 1861 nezodpovedala záujmom českého a slovenského ľudu. Právo voliť do viedenskej Ríšskej rady a do zemských snemov vyhradila len zámožnému obyvateľstvu. Rozhodujúce slovo v zákonodarných zboroch mali šľachtickí veľkostatkári, továrnici, bankári a vysokí cirkevní hodnostári. Okrem toho nová ústava bola nespravodlivá aj z národnostného hľadiska. Do krajinského snemu uhorského nezvolili roku 1861 ani jedného slováka.

POUŽITÁ LITERATÚRA

CAMBEL, S. a kol.: Dejiny Slovenska III. Bratislava, 1992.
ČAPLOVIČ, D. a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava, 2000.
KOVÁČ, D. a kol.: Kronika Slovenska I. Bratislava, 1998.

Odkazy


Kľúčové slová (skús tiež tieto kľúčové slová)


bach alexander bach neoabsolutizmus bachov absolutizmus absolutizmus

Podobné referáty


Názov Kategória Dátum Rozsah Škola Hodnotenie
Charakteristika 50. – 60. rokov 19. storočia - porevolučné rokyLiteratúra11.11.20052 strany

1 2 3 4 5

Osvietesky absolutizmus v UhorskuSlovenské dejiny1.12.20053 strany

1 2 3 4 5

Barok, absolutizmus, osvietenstvoSvetové dejiny19.12.20053 strany

1 2 3 4 5

MusicNemčina24.1.20061 strana

1 2 3 4 5

Johan Sebastian BachUmenoveda31.3.20063 strany

1 2 3 4 5

Tereziánske reformySvetové dejiny6.12.20062 strany

1 2 3 4 5

Mária TeréziaSvetové dejiny13.12.20062 strany

1 2 3 4 5

BarokOsobnosti27.12.20064 strany

1 2 3 4 5

Slovenské politické a národné hnutie v rokoch 1867 - 1900 Slovenské dejiny22.5.20074 strany

1 2 3 4 5

Slovensko za Bachovho absolutizmuOsobnosti11.11.20122 strany

1 2 3 4 5

Diskusia (0 príspevkov)


pridaj príspevok